„Tak čo tu máme?"
„Dve decká, zrútili sa z poriadnej výšky a padali niekoľko metrov," odpovedal nejaký chrapľavý hlas, ktorý mohol patriť mužovi tak okolo päťdesiatky, podľa typu. „Chlapcov stav je kritický."
„Jeho sestra?" keďže odpoveď neprišla, zjavne ten niekto slová nepotreboval. To však, že hovorili o mne, mi hneď nedošlo. Myslela som, že proste počúvam nejaký rozhovor úplne od veci, ktorý sa ma netýka a počujem ho vlastne aj náhodou. Oči som držala zatvorené, aj keď...nevedela som vlastne ani to, kde som. Naposledy keď som zatvárala oči na mňa padali kvapky a ležala som len kúsok od Anthonyho na tvrdých kameňoch. Teraz som však okolo seba cítila príjemné teplo a niečo mäkké pod chrbtom.
„Takže čo by sme mali urobiť ako prvé Brian?" opýtal sa znova ten chrapľavý hlas, ktorý mi ale nebol vôbec sympatický. Keby som tak len vládala otvoriť oči a zistiť o koho ide.
„Podľa tej tržnej rany na hlave najprv zastaviť krvácanie a potom sa uistiť, že neutrpela žiadne vážne zranenie hlavy."
„Výborne," pochválil ho a na chvíľu som začula kroky, ktoré sa vzďaľovali. Dala som ešte viac úsilia do otvorenia očí, ale ešte sa mi stále nedarilo. Stačil však po chvíľke pocit nepríjemného štípania na čele a hneď som nepotrebovala ani najmenšiu silu. Išlo to vlastne samo.
„Bethany počuješ ma?" opýtal sa ma nejaký chalan, ktorého obraz sa mi po chvíľke zjavil pred očami. Videla som pomerne rozmazane, ale ako záchytný bod mi stačili aj jeho hnedé vlasy. Do tváre som mu vlastne vôbec nevidela, čo ma nesmierne miatlo.
„Môj...brat..." dostala som zo seba ťažko, ale vlastne na nič viac som sa nezmohla. Obraz toho Briana sa mi zas stratil spred očí a vystriedala ho len temnota spojená s krikom, ako on niekoho volá k sebe.
Ja som len chcela vedieť kde je môj brat a či je v poriadku...tak prečo namiesto odpovede kričí na niekoho iného? Bože môj čo sa akože stalo?
YOU ARE READING
Your fault
Short StoryTen kto vraví, že pobyt v nemocnici je nuda, sa teda veľmi mýli. Musíte si len nájsť nejaký spôsob, akým sa zabaviť. Len nie taký, ako ja.
