Hra živlov: Ľad

8. kapitola U

,,Nezabúdaj že predmety alebo ľudí môžeš zmraziť pohľadom,dotykom a aj myšlienkami. Dávaj si pozor príliš sa nezamýšľaj nad niakou vecou lebo ju zmrazíš aj keď to nechceš. A nesmieš niekomu úmyselne ublížiť je to proti zákonom. O, a mala by si sa ich všetky naučiť. Posledná vec môžeš sa prevteliť."

,,Do koho do psa?"

,,Nie do hocikoho, obyčajných ľudí, služobníctva zo svetov a niekedy aj do vládcov živlov."

,,Čože?"

,,V jednej chvíli budeš úplne mimo. Pred očami sa ti zahmlie. A o chvíľu budeš vidieť očami niekoho iného. Budeš vidieť všetko čo vidí on budeš počuť čo počuje on ale nebudete môcť hovoriť. Len budeš tam ale keď sa prevtelenie skončí nič z toho kde si bola a čo sa tam dialo si nebudeš pamätať."

,,Na čo to potom je keď si nič nepamätám?"

,,Snažili sme sa to dáko upraviť aby si to vládcovia mohli pamätať ale nepodarilo sa. Ale ak si niečo budeš pamätať je tvoja povinnosť to nahlási. Chvíľu som naňho vyjavene pozerala ale potom naznačil ústami že si to môžem nechať pre seba."

,,Dobre ak zvládneš tento krátky test presunieme ťa do paláca a oficiálne sa začne tvoj život Princezni Ľadu." Potom som vždy túžila. Pozrela som sa na stôl oproti, stála na ňom malá šálka asi s kávou. Bola zaujímavá. Úplne dobre som na ňu nevidela ale biela farba s modrými kvietkami, bodkami a čiarkami alebo niečo také.

,,Čo s ňou má robiť?"

,,Aj keď som ty pred chvíľou povedal že nič nemáš zmraziť. Zmraz túto šálku."

,,Mám ju len zmraziť?"

,,Áno, nič viac. Potom ťa nasťahujú do zámku Ľadu."

,,To vážne?"

,,Vážne môžeš už začať." Niečo také ľahké by som so nečakala. Tak ľahko ma pustia do zámku. Ok, tak poďme na vec. Postavila som sa a išla ku stolu.

,,O, počkaj musíš ju zmraziť mysľou." To bude v pohode. Nemôže to byť také ťažké.

Zadívala som sa na každú časť šálky a sústredila som sa. Predstavovala som si ako zamrza ale nič sa nestalo. To bude v pohode len sa sústreď. Zavrela som oči a trochu si vytriasla ruky. Nádych výdych. Otvorila som oči. Dívala sa naňho. No tak zamrzni, No tak.

Prišlo jemné praskanie a ja som sa začala tešiť že sa mi to podarila až keď prišla krutá realita.

,,Ee, povedal som že máš zmraziť šálku nie nohu od stola." hnusne sa uškrnul.

,,Ha ha ha veľmi vtipné." Zavrela som oči a trochu poskočila. To zvládnem. Je to len hlúpa šálka.

Otvorila som oči a ešte trochu poklipkala.

,,Chcete aby som vám zmrazila zadok?"

,,Čože?"

,,Ste opretý o stôl chcete to riskovať?"

,,Ha ha veľmi vtipné nepodarí sa ti to." Cc taká drzosť. To čo chcem to dokážem a toto rozhodne chcem dokázať.

Zamerala som sa na šálku a vlastne som myslela na ... niečo iné. Nádych, výdych. Zadívala som sa na šálku ako keby som ju chcela zhltnúť pohľadom. V mojich myšlienkach pomaly mrzol. Ľad sa jemne kotúľal po povrchu pohára. Ale len v mojej mysli. A zrazu prišiel blažený zvuk.

,,Auuu, zošalela si. Ako si to urobila. Šálku zmraziť nevieš ale moje pozadie áno." Skoro som sa išla smiechom pridrhnúť.

,,Pre vašu informáciu toto smiešne naozaj je." Otáčal sa za svojim zadkom ako pes za chvostom. ,,Nič tam nemáte len malú vrstvičku ľadu." Usmievala som sa na neho ako slniečko.