Hra živlov: Ľad

18. kapitola U

,,Vaša výsosť, chcete ochutnať brusnicovú omáčku." Ani nestihla Karlotta dopovedať už som sa naťahovala za vareškou, na ktorej konci sa hompáľal kúsok omáčky. Trochu som si z nej ďobla a rukou si zakryla ústa keď som si ich od nej oblizovala. Bola vynikajúca. Mala úžasne jemnú chuť a arómu vanilky.

,,Chýba jej niečo?"

,,Nie, je perfektná." Usmiala som s na ňu a ona sa opäť otočila ku šporáku keď miešala omáčku.

Potom ako som sa pohádala s Alexejom som okrem toho že som bola na obede a na večery len ležala v posteli. Keď som išla na raňajky do jedálne na stole nebolo ešte prestreté a z kuchyne sa niesla príjemná melódia. Potichu som vošla dnu a oprela sa o stenu hneď pri dverách. A počúvala ako niekto zo strážcov hrá na gitare. Nikto si ma nevšimol až do chvíle keď cez dvere do jedálne nevošla Karlotta vypúlila oči a na celú kuchyňu zvolala ,,Vaša výsosť". Všetci z tíchli a upreli na mňa zrak. No v zábave sa pokračovalo keď som to povolila. Všetci sa však pobrali do práce keď do kuchyne prišiel šéfkuchár. Aj tak som tam zostala a ochutnávala rôzne omáčky a dobroty, ktoré mi ponúkali.

,,Máš vôbec niekedy prestávky?"

,,Mám niekedy viac ako môžem. Len si nemôžeme dovoliť veľa vecí no a môj brat bude mať narodeniny a tak mu chcem kúpiť niečo špeciálne preto som aj v kuchyni."

„Ako sa volá?"

,,Henri. Rozprávala som sa s rodičmi a povedala som že je to vlastne zbytočné keď ho ani neuvidí." Nechápala som ako to myslí. No potom už nič nehovorila. Len sa jej po tvári začali kotúľať slzy a odišla preč. Postavila som sa že pôjdem za ňou no jedna zo slúžok ma zadržala a začala rozprávať: ,,Karlottu si ešte ako malú adoptovali manželia s štvorročným chlapcom. Takže je to jej nevlastný brat. Vláda si ho vyhliadla ako nového vládca ohňa keď ho išli uniesť na testy bol doma aj s Karlottu omylom sa rozbil lampa s ohňom a celý dom zhorel. Nič sa im nestalo no po testoch sa jej brat stal Princom Ohňa. Vláda im postavila nový dom a postarali sa o nich. No ako viete asi pred mesiacom sa na Severných horách spustila tá lavína a Princ je v kóme. Neprebudil sa a všetko čo skúšali mu nepomohlo. Rozmýšľajú nad prebudeným všetkými živlami no tak by stratil schopnosti ovládať oheň preto chcú ešte počkať. Ale nič sa nedeje." Len nemo som sa na ňu dívala. A pripadala som si trápne že som si na nej nevšimla žiadny smútok. Veď bola vždy veselá. Všetko to len predstierala?

,, Ďakujem že ste mi o tom povedali idem sa za ňou pozrieť." Smerovala som k chodbe kde zmizla keď som nakukla do chodby na konci boli otvorené len jedny dvere. Chcela som ich úplne otvoriť no keď som videla Christopha ako drží Karlottu v objatí a utešuje ju. Viem že by sa cudzie rozhovory počúvať nemali ale nemohla som si pomôcť.

,,Za nič nemôže veď sa len spýtala len keď som si na to všetko spomenula a uvedomila ako to s ním je, prišlo mi ľúto že keď bude mať narodeniny neuvidí nás ani darčeky preňho." Zasmrkala a viac sa pritlačila tvár na Christophovo rameno. Ten ju hladil po vlasoch a utešoval ju.

,,Má ich až o mesiac dovtedy sa môže veľa zmeniť. Uvidíš bude to dobré." Pozrela sa mu do tváre a on sa ku nej sklonil a jemne ju pobozkal na pery. Pomaly som cúvala dozadu že ich nechám no ozval sa hrmot buchot, pretože som strčila niekoľko misiek na vozíku. Dvere, za ktorými som stála sa otvorili a vystrašene sa na mňa pozerali dva pári očí. 

 Ako ospravedlňujúce gesto som zdvihla ruku: ,,Prepáčte, nechcela som vás rušiť ale chcela som sa uistiť či si v poriadku." Povedala som smerom ku Karlotte a pozerala som sa na nich tak trochu ospravedlňujúco. Chvíľu sa na seba len pozerali potom však Karlotta odtiahla Christopha ďalej kde sa rozprávali tak aby to moje uši nepočuli. Nakoniec dal Christoph Karlotte pusu na líce a odišiel. 

 Karlotta trochu ustráchane prišla ku mne a šepkala: ,,Prosím vás Vaša výsosť to čo ste teraz videli nesmiete nikomu povedať. Obaja by sme z toho mali problémy. Niektorý zo služobníctva o tom vedia ale nerozširujú to vyššie ak mi rozumiete a moji rodičia nesúhlasia s tým aby sme boli spolu."

,,Môžeš sa spoľahnúť. Ostane to medzi nami. Aaa, je mi to ľúto. Ale je to pekné že mu chceš dať darček aj keď ..." Zvyšok som už nedokončila. Len prikývla a išli sme spolu späť do kuchyne. Keď sme sa znova zamiešali do veľkého zhonu a hluku v kuchyni. Pred nami sa objavil šéfkuchár a ponúkol mi jeden z nádherne vyzerajúcich koláčikov.

 No zaspätkovala som keď sa v kuchyni ozval známi hlas a všetky kuchárky a pomocníčky sa začali smiať. Hneď som si ho všimla ako drží okolo pása kuchárku, ktorá mu dáva ochutnávať krém na jej prste. Sukničkár. Hneď mi to mohlo napadnúť keď je tu toľko slúžok a kuchárok. Rýchlo som sa skryla za malý ostrovček v prostriedku jednej z častí kuchyne a keď sa na mňa obzrela slúžka stojaca nado mnou priložila som si prst k ústam. Pochopila a vrátila sa späť ku miešaniu niečoho v miske. Pozorovala som ho spoza rohu ako ide k ďalším. Po tom včerajšku je asi ešte pekne nahnevaní. A potom by si služobníctvo ešte viac o náš šuškalo.

Zašla som naspäť a rozsypala som kúsok muky zo skrinky na ktorej chýbali dvierka. Múka bola asi hladká lebo sa zvírila vo vzduchu. Kúsok ma pošteklil v nose a ... Kýchla som si. Nie práve najtichšie. No ešte lepšie bolo to že tým že som kýchla som mala tvár celú od múky.

,,Zaranela, si nejaká bledá je ti dobre." Pozrela som sa hore odkiaľ sa na mňa uškŕňal Alexej.

,,Iba Zara." Naštvane som naňho pozrela, prijala som jeho ruku a vyhupla sa na nohy.

Ďalšia upravená kapitola, len malé zmeny. Príjemné čítanie. :)