Hra živlov: Ľad

13. kapitola U

,,Aha, to mi vysvetlíte až potom?"

,,Áno,teraz na to neje čas. Sme vo východnom krídle takže pôjdeme do princovej izby tá je bližšie."

Prešli sme na koniec chodby a odbočili do ľava. Po chodbe pokojne kráčala Karlotta so svojimi rozpustenými svetlými vlasmi a usmievala sa ako slniečko. Keď si všimla naše znepokojené tváre tiež posmutnela.

,,Deje sa niečo, Christoph?" Zastala a my sme išli pomaly k nej.

,,Čo tu robíš Karlotta? Mala si sa ísť skryť."

,,Čo sa deje?" Kúsok za ňou sa zo steny vynorila biela guľa a premenila sa na tmavú siluetu muža držiace ho sekeru.

,,Nehýb sa Karlotta." Strážnik Christoph sa postavil pre do mňa. Od Karlotty ho delilo len pár metrov a pomaly išiel k nej. Jednu ruku mal pred sebou aby ju čo najskôr mohol pritiahnuť ku sebe a druhú na meči, ktorý mal na opasku. Karlotta sťažka dýchala a začala sa hrozne triasť.

,,Neboj sa bude to v poriadku." Chlácholil ju a blížil sa k nej. Už ju skoro mal keď sa muž pohol a udrel sekerou do steny kúsok od Karlotty. Veľké kusy kameňa sa rozleteli po chodbe nejaký trafil aj Karlottu, ktorá spadla na zem.

Christoph ma odhodil preč dozadu až som spadla na zem, vytiahol meč a blížil sa k mužovi. Ten si pokojne otáčal sekeru v ruke a čakal. Christoph zaútočil ale muž jeho úder odrazil a sekol nad Christopha, ktorý sa tesne uhol a sekom muža do stehna. Tomu to nejako neublížilo len ho to viac nahnevalo a začal bláznivo sekať. Christophovy vypadol meč z ruky a snažil sa vyhýbať útokom ale jeden ho zasiahol do pleca a na líci. Spadol na zem a nevládal sa postaviť. Muž sa chystal udeliť mu poslední uder keď som zaškúlila na sekeru natiahla ruku a zmrazila sekeru aj skúskom mužovej ruky. Ten sa nahnevane pozrel na svoju ruku a tresol sekerou o zeme tá sa rozletela na milión malých kúskov a jeho ruka odpadla. Prekvapene zaručal a ľad sa mu začal šíriť po celom tele. Popraskal zosypal sa a zostala z neho len kôpka prachu. Christoph sa pomaly posadil a posúval sa ku Karlotte pozrel sa jej na ranu na hlave a skúsil či má tep.

,,Ste v poriadku?"

,,Hej som." Odpovedala som. Christoph zastonal a pozrel sa na poranené plece. Vyzeralo to iba na povrchové zranenie ale veľmi to krvácalo. Nebola to krv. Z jeho rany sa liala svetlo modrá až biela žiariaca tekutina.

,,Mám tam znamenie." Povedal a ja som sa naňho nechápavo pozerala.

,,Preto mi ide taká krv." Vyhrnul si kúsok rukáva a odhalil znamenie v tvare trojuholníka smerujúcim špicom dole.

,,Hovoril vám už niekto o uzdravovaní?" Zadýchane sa ma pýtal. Pokývala som hlavou že nie.

,,Princ Alexej hovoril že je to ako keď chcete niekoho zmraziť s tým rozdielom že ho nezmrazíte.

Chcete to skúsiť."

,,Vážne chcete zveriť svoj život do mojich rúk?"

,,Mám rád adrenalín."

,,Dobre."Pristúpila som k nemu a priložila ruku na jeho ranu pritlačila som a jemne sykol ale potom zaťal zuby. Pozerala som sa na ranu a myslela na to že ho nechcem zmraziť ako nanuk. Zaškúlila som na ňu cez moje žili na ruke prechádzalo svetlo, modré svetlo ku končekom prstov až do jeho rany, z ktorej prestávala tiesť krv. Keď som ruku dala preč zostala tam len malá jazvička.

,,No, na prvý pokus je to dobré, ďakujem." Venoval mi jeden smutný úsmev a začal sa stavať na nohy. A pomaly zdvihol Karlottu, ktorá sa prebudila a chytil ju okolo pása. Z poza rohu sa vynorila Cassandrová a niekoľko strážcov. Pozerala sa na tú spúšť s vyvalenými očami.

,,Čo sa tu stalo a čo tu robí tá slúžka?"

,,Všetko je v poriadku madam. Tieň zničila princezná a Karlotta sa tu objavila len náhodou."

,,Pošlite sem niekoho nech to uprace a vezmite princeznú do princovej izby a strážte ich nech nič ..."

,,Upokojte sa po tomto čo sa tu stalo určite nebudú mať chuť po sebe vyštartovať." Cassandrová sa na Christopha pohoršene pozerala zatiaľ čo sa ostatní strážnici smiali.

,,To by už stačilo odveďte ju do izby a slúžku zoberte na ošetrovňu a vy poďte so mnou generál Grisham."

,,Akosi vaše srdce želá." Otočil sa ku mne jemne sa uklonil a kráčal za Cassandrovou.

Karlottu odniesli na ošetrovňu a mňa zobrali do princovej izby. Ten sedel na gauči a čítal si knihu. Keď som vošla do vnútra prezrel si ma od hora až po dol. Nič nehovoril len sa díval.

,,Čo?"Podráždene som sa spýtala.

,,Nič."

,,Tak nečum." Povedala som a znova sa zahĺbil do knižky. Alebo nie.

,,Môžeš si sadnúť." Povedal a tak som si sadla na kreslo kúsok od neho.

,,Chceš čaj?"

,,Len ak je to biely čaj." Pozrel sa do čajníka.

,,Aký rozdiel je medzi čajmi?"

,,Majú inú chuť a väčšinou aj farbu. Ukáž to sem." Zobrala som si od neho čajník a privoňala. Ovalila ma vôňa sviežej medovky.

,,Toto síce biely čaj nie je ale dám si chceš aj ty? "

,,Áno." Naliala som čaj sebe potom jemu a začala som ho piť.

Veľa sme už nerozprávali on bol začítaný do knihy a ja som rozmýšľa. Až mi myšlienky zašli k Eli a tete. Čo asi teraz musia robiť? Už je pozde večer Eli asi išla spať a teta ešte niečo robí do práce. Tak rada by bola znova s nimi.

Asi o hodinku pozdejšie prišli stráže že sa môžem vrátiť do svojej izby. Popriala som Alexejovi dobrú noc a išla som. Prezliekla sa a ľahla do postele.

,,Prosíte si ešte cappucino, Vaša výsosť?"

,,Áno,ďakujem." Sedela som v jedálni a pochutnávala na raňajkách. Lievance s jahodami a džemom boli výborné a neskôr mi ešte doniesli čučoriedkové koláčiky, ktoré boli perfektné. Určite by chutili aj Eli. Miluje čučoriedky a hlavne keď sú zo Krajiny Ľadu. Tanierik zo zvyšnými som si zobrala do izby. Zobrala som si knižku a ľahla si na postel. Bola mi zima tak som si išla pohľadať nejakú deku. Vošla som do šatníka a otvorila prvú skrinku, ktorú som videla. Teplučké deky ma doslova ovalili. Zo skrinky vypadlo aspoň päť diek a ďalších desať bolo ešte v nej.

,,Načo toľko diek?"

,,To sa niekedy pýtam aj ja, keď je obdobie Krajiny Ľadu býva tu zima ale nie taká aby trebalo toľko diek a navyše je v celom zámku je kúrenie." Prekvapilo ma že Karlotta bola tu myslela som si že bude oddychovať alebo že pôjde domov. Na čele mala náplasť ale z časti je to zakrývali vlasy, ktoré mala vo vrkoči.

,,Karlotta, už ti je dobre neposlal ťa lekár domov?"

,,Nie je to v poriadku už to ani veľmi nebolí. Aj tak by som nemohla odísť domov prišli by sme o istú časť peňazí, ktoré tu dostávam a potom by som si musela privyrábať v kuchyni."Hovorila zatiaľ čo mi pomáhala zbierať deky zo zeme. Neviem aká zima tu ej v období Krajiny Ľadu ale viem kde je teraz poriadna zima. U nás doma. Vždy tam bola zima je to síce menší dom ale veľmi ťažko sa tam udržiava teplo. A keď ešte teta pracuje v Krajine Ľadu tak ešte väčšia.Príšerná zima musí byť aj deťom v deckom domove neďaleko nášho mesta pár krát som tam bola pomáhať spolu s Alanom. Vtedy mi to napadlo.

,,Viem kde by sa tie deky hodili viac. A bola by to dobrá zámienka aj nato aby som mohla navštíviť rodinu. Možno by s tým Cassandrová aj súhlasila. Koľko je diek v celom zámku?"

,,Veľmi veľké číslo. Dvakrát za mesiac perie desať pračiek len deky.Kde by ste ich chcel vlastne použiť?"

Začína ma nudiť stále písať rovnakú vetu a to to že v tejto kapitole je len pár zmien. :)