Hra živlov: Ľad

22. kapitola

Prešiel týždeň od zasadnutia parlamentu. A mesiac je to od toho čo som tu. Všetko čo sa tu deje mi uniká.

Stále stretávam ako sa  na chodbách rozprávajú  strážcovia, služobníctvo a Alexeja s Cassandrov. No vždy stíchnu keď ma uvidia. Teraz už v mojom zámku a krajiny sa niečo deje a ja nemám potuchy čo.

,,Kam ideš?" Z mojej úvahy o biednom živote, ktorý žijem ma vyviedol Alexej.

,,Do záhrady."

,,Vonku je zima?"

,,Všimla som si:"

,,Zara."

,,Daj mi pokoj Alexej." Stíchol a len sa díval ako odchádzam.

Vedela som že sa chce porozprávať a dostať zo mňa niečo o tom bludisku z pred par týždňov. No teraz sa už o to veľmi nezaujímam. Väčšinu posledných dní som strávila v izbe a von som vychádzala len zriedka.

Vyšla som zo zámku a zošuchla sa malým kopčekom priamo pred bludisko. Momentálne jediné miesto kde som pred všetkým ušla. Bola naozaj zima. Vošla som prvou uličkou do vnútra.

Za tie týždne som sa naučila veľa nových vecí. Rozpútať ľadový vietor, zmraziť vodu keď sa jej dotknem nohou a zneviditeľniť. Vlastne to úplne nie je z neviditeľnenie pretože okolo mojej siluety sa hmýri ľadový vzduch. Ale vytvoriť sneh mi stále nejde.

Teraz len šuchcem a kopem do snehu. Väčšinou napadne sneh sám ale niekedy tomu vypomôže Alexej.

V tejto chvíli mi niečo hovorí že ak pôjdem ešte ďalej nenájdem cestu späť. Pozrela som sa dozadu a zase dopredu. Len tak pre seba som si mykla plecami a pokračovala ďalej.

Prešla som jednu odbočku druhú odbočku tretiu... moment. Vrátila som sa do poslednej odbočky okolo, ktorej som práve prešla a jej dĺžka nebola nekonečná. Prešla som len chvíľu a steny bludiska sa skončili ale nebola som pred zámkom, pretože dosť sa to podobalo na vstup do bludiska, ktorý vedie od zámku. No stále som praktický v lese. Kráčala som rovno. Išla som po chodníku, ktorý lemovali stromy. Viedol ma rovno ku kamennému mostu. Mal vysoký oblúk preto sa začínal strmými schodmi.

Keď som bola v prostriedku obzrela som sa za seba a poviem vám bola to nádhera. Zasnežené stromy s bludiskom vyzerali doslova monštruózne. Sama pre seba som sa usmiala a otočila dopredu... Predo mnou sa črtala lesná cestička a les. Podobná akou som prišla no mala jeden rozdiel bola krvavo červená. Stromy na sebe mali zopár červených listov a na zemi bol zasnežený červený koberec z lístia. Pozrela som sa za seba v nádeji že za mnou je zasnežený les ale bolo tam to isté čo predo mnou. Zacúvala som dozadu za polovičku mosta a keď som klipla znova som stále pred normálny zasneženým lesom.

Za mnou to isté. Možno sa mi to len zdalo. Znova som sa vydala dopredu dívajúc si na nohy. Prešla som za polovičku a na nohe mi pristál červený list.

Tak sa mi to nezdalo. Navzdory strachu z červeného lesa som pokračovala. O chvíľu som prišla k bludisku rovnakému ako to moje. Ale vetvy živého plota boli vysušené a z ich vnútra vliezalo oranžové svetlo ako z horniny pod, ktorou sa dusí láva. Urobila som pár krokov dopredu no potom mi napadlo. Že čo ak sa stratím. No hneď som dostala nápad. Prešla so ruko po živom plote aj keď to trochu pálilo zanechala som za sebou ľadový pás. Kráčala som v pred a pozerala sa do odbočiek. Chodila som zpravo do ľava. Až som v diaľke zazrela žiaru. Žiaru veží Zámku Ohňa. Prišla som až k malej fontáne.

Až neskôr mi doplo že som Krajine Ohňa. Alexej neklamal jediné čo je tu iné je počasie no aj keď ten sneh. Sneh. Keď som prešla cez most prestalo snežiť. Tak prečo to trochu neupraviť.

Luskla som prstami a začala som guľu rozjasňovať. A zhasla mi v ruke. Tak ešte raz. Luskla som a guľu si chytila do oboch rúk. Rozjasňovala som ako som vedela. Jemne sa mykala a pomaličky stúpala k oblohe. Vyletela do výšky a praskla. A k zemi padalo milióny trblietajúcich snehových vločiek.

Natiahla som ruky a chytala vločky ako mala. Tak Zaranela môžeš byť na seba hrdá konečne si to dokázala.

No aby som nebola až taká šťastná tak sa svet okolo mňa začal točiť. Cúvla som ku fontáne a chytila sa jej okraja aby som nespadla. Zahmlilo sa mi pred očami a už som bola preč.

Cez okno som sa pozerala na Ohnivé Bludisko. Snehové vločky padali stále hustejšie a hustejšie. Človek, v ktorom som sa ocitla sklonil hlavu ku svojim topánkam a podľa tvaru a veľkosti som sa dovtípila že som nejakom komorníkovi.

,,Od toho čo spíte sa v krajine veľa zmenilo. Už máme novú Princeznú Ľadu. Páčil by sa vám aká  je, len tak sa nedá. Minule v parlamente všetkých postavila na nohy. A sestra sa na vás každý deň cez služobníctvo pýta." Obzrel sa za seba na posteľ, na ktorej ležal Princ Ohňa. Na tú izbu som si pamätala. Ešte vždy bol pripojený ku prístrojom no na miesto veľkých hadičiek mal len malé hadičky v nose.

,,Asi mi na to nič nepoviete." Otočil sa naspäť ku oknu. ,,Chápem potrebujete čas. No všetkým na okolo akosi ... dochádza." Zadíval sa do diaľky a určite premýšľal o tom čo sa deje všade na okolo.

,,Prečo sneží, Hans?" Otočil sa videl ho ako sedí na kraji posteli a pozerá sa naňho so spýtavým pohľadom.

Túto časť som aktualizovala trikrát za pár minút. Ale... je tu predposledná časť prvého dielu!!! Myslela som si že sa jej ani sama nedočkám no konečne je tu. Prajem príjemné čítanie. :)

Tak štvrtý. Názory a záujem o to aby som začala písať druhý diel píšte do komentárov alebo jednoducho za hlasujte alebo si novú časť prečítajte. Neskôr vám dám ešte vedieť.:)