Hra živlov: Ľad

20. kapitola

Je to jediná možnosť ak naozaj žije môže byť len tam. Daniela som videla. Princ Henri je vraj blonďák. Nič iné neprichádza do úvahy.

Alexej hovoril pravdu iné Svety nie sú od seba až tak odlišné. Akurát tu v Svete Vzduchu je živý plot, ktorý tvorí Vzdušné Bludisko úplne bez listov. Len husto preplietajúc sa konáre cez, ktoré skoro ani nevidno.

Stále je však možnosť že je len obyčajní človek že nie je v žiadnom zo Svetov. A pravdaže možnosť že je to len Tieň zo zrkadla.

Šuchot. Niekto tu je. Otáčala som sa okolo svojej osi a pozerala sa pomedzi plot no nič som nevidela.

Šuchot znova. Ako sa Alexej dokázal zneviditeľniť. Teraz by sa mi to dosť šiklo.

,,Čo tu robíš?" Strhla som sa a otočila. Za mnou stálo dievča s vlasmi čiernymi až po pás a s veľkými tmavomodrými očami s opálenou pleťou. Na sebe mala len čierny rolák a tmavé nohavice.

Na rozdiel oddomňa . Mala som na sebe hrubý sveter, kabát a k tomu ešte bez prstové rukavice. Vlasy som si rýchlo prehrabla tak aby nebolo vidno Ľadové znamenie na mojej tvári.

,,Teda lepšia otázka skôr bude, kto si?" Tá asi nebude najmúdrejšia.

,,To ťa trápiť nemusí." Odvetila som jej pri čom som sa jej dívala priamo do očí.

,,Vieš o tom že porušuješ zákony?" Chytila sa za lakte a obidve sme sa začali prebodávať pohľadmi.

,,Aký máš na mysli?"

,,Obyčajní ľudia nesmú vstúpiť do Kráľovskej časti Bludiska." Vlasy si prehodila za rameno pri čom sa je na kľúčnej kosti mizlo malé znamenie a malíček na pravej ruke mala skoro priehľadný. Vidím že som našla správneho človeka.

,,Potom tu ani ty nemáš čo robiť. Alebo. Pretože musím povedať že máš pekné znamenie. Ja mám podobné."

,, Služobníctvo môže mať len jedno znamenie."

,,Kto povedal že patrím k služobníctvu." Popri rozprávaní som si dala dole rukami a tým som odhalila znamenia na mojej ruke.

Po chvíli som sa začala usmievať a ona somnou.

,,Toto robia aj ostatný robia si srandu z toho že mi to pozdejšie dopaľuje. Jediný kto to robí jemne je Marko keďže väčšinou ani neviem že si zo mňa robí srandu zistím to až keď sa všetci smejú."

,,Kto je Marko?"

,,Princ Vzduchu. No teraz je nejako chorí doktori hovoria že to súvisí s tou lavínou. " Tak predsa len možno žije. Len s trošku iným menom.

,, Asi by som to nemala robiť ale nechceš ísť na čaj."

,,Pôjdem rada." Zvrtla sa a ja som ju nasledovala až k Zámku Vzduchu. Bol omnoho rozľahlejší ako Zámok Ľadu. Ale omnoho nižší. Len jedna tenká vežička siahala vysoko k oblakom.

,,Budeme len v niečom takom ako zimná záhrada. Ísť do zámku by nebol najlepší nápad aj keď ja Marko chorí rád sa prechádza kade tade."

Vošli sme vlastne do malého skleníka kde sme si sadli k stolu s pár stoličkami. Po chvíli ako keby nás čakal vošiel z vnútra komorník a na stôl položil čaj s dvoma šálkami. Trochu nechápavo som pozrela na... vlastne ani neviem na koho. Neviem si spomenúť na jej meno. Pochopila môj výraz a hneď dodala: ,,Mám služobníctvo, ktorý nikomu nič nepovedia, keby to vedela Cassandrová. Asi by som neskončila najlepšie. Daniel hovoril o vašom stretnutí v lietadle."

,,Ale veď sa nesmieme..."

,,Myslíš si že niekto dodržiava ten zákon. Určite sa aj ti stretávaš s Alexejom a politiku určite neriešite."

,,To je pravda."

,,A čo naňho hovoríš?"

,,No."

,,Máš pravdu dá sa opísať aj jedným slovom." Dosť ma prekvapila jej pohotovosť.

,,Tak aký sú ostatný?"

,,Kým by som začala. Daniel ten si dokázal robiť srandu aj keď Jane zomrela. Vtedy to skončilo až tým že sa naňho Melánia nahnevala a nerozprávala sa sním až kým si neobjavila. Tí dvaja sa hádajú častejšie ako manželia po štyridsiatych rokoch a furt to spolu vydržia.

Melánia je inak väčšmi taká pohodová. Nerieši čo sa deje okolo nej. No to keď Jane zomrela ju dosť vzalo. Prvý týždeň hovorila že sa chce vzdať koruny a ísť domov. No Alexej ju potom presvedčil aby ostala. Predtým boli susedia. Nataša. Je hrozne svojská a často si myslí že požrala všetku múdrosť sveta. Keď prišla Jane už tu bola a od prvého momentu ju nenávidela. Doslova neznášala keď bola stále s Henrim. Je hrozný nervák a ľahko sa nechá vyprovokovať. A je totálne buchnutá do Henriho no ten si ju držal od tela. Ale teraz sa v jej spoločnosti ocitá určite často a nemá na výber." Trochu diabolsky sa usmiala a pokračovala:

,,Henri je tu najdlhšie. Všetci sa vystriedali len on tu ešte stále je. Je tu už od osemnástich čiže dva roky. Každého si hneď obľúbil. Neseparoval sa iba na jedného človeka. No vždy mal osôbku, s ktorou trávil najviac času. To si asi trochu protirečí. On bol teda je samí protiklad. A ten najkomplikovanejší človek na zemi. Dokáže všetko na čo si len spomenieš. Ale skoro nikdy nehovorí o svojej rodine len o sestre určite ju poznáš." Len som prikývla. ,,A niekedy o mame a inak nič. Jeho otec je asi mŕtvy.

Ešte Marko." Spozornela som. „ Ten je ešte viac uzavretý ako Henri. Neviem ako žil predtým. Neviem nič o jeho minulosti. Poznám ho len takého aký je tu. Prišla som týždeň po ňom. Najprv som si držala odstup prišiel mi hrozne divný. Potom som ho spoznala a je skvelý. Aj keď ho často prenasledujú Tiene zo zrkadla. Počula som že aj vy ste už mali nečakanú návštevu."

,,To hej veľmi búrlivú." Na chvíľu som sa zamyslela. ,,Vy tu asi všetci o sebe všetko viete, však."

,,Vždy niekto vyňuchá niečo nové. Medzi nami sa dlho tajomstvo neudrží. A priznávam že najviac klebetní jazyk tu mám ja." Hrdo zodvihla ruku v náznaku že sa za to nehanbí.

,,A keď sa mi to aj podarilo utajiť Henri o zo mňa vždy dostal ak sa to netýkalo jeho. Vtedy sedí ticho ako mucha a ostatní pochopia že niečo tají keď do mňa nerýpe aby som povedala niečo nové."

,,Melánia." Jedným mihnutím bola pri dverách a zastavila tak človeka, ktorý smeroval sem.

Rýchlo som sa skryla za skalku kde rástli vysoké palmy alebo čo to bolo. Začali sa rozprávať. Snažila sa ho dostať preč zo skleníka.

Nakuknúť som pomedzi listy aby som zazrela jeho tvár. Ale nevidela som ju a po chvíli zmizli za dverami.

Tak nič. No aspoň som sa dozvedela nové veci prakticky o všetkých.

Alexej nemám slov.

Daniel rád vtipkuje.

Melánia je pohodová.

Nataša výbušná.

Henri nie je asi slovo, ktoré by ho opísalo.

Toto dievča, ktorej meno si nepamätám je výrečné. Možno ani ona nevedela moje meno predsa len ma ani raz neoslovila menom.

A Marko samí otáznik.

Určite z nás bude skvelá partia.

A teraz sa môžem pustiť do hľadania cesty naspäť.