Hra živlov: Ľad

15. kapitola U

,,Eli ešte zostali nejaké koláčiky?"

,,Myslím že pár ich tam ešte je."

,,Dobre občas vám nejaké aj pošlem." S plnými ústami kakaa sa na mňa usmiala a prikývla. Ešte že ho nevypľula. Keď som sa na Eli pozrela znova divne študovala moje vlasy. Chytila som sa za ne ale nič som v nich nemala.

,,Čo sa deje?"

,,Máš modré vlasy." Usmiala som sa že je to vtip. Ale ona sa tvárila fakt vážne. Vybehla som z kuchyne vošla do kúpeľne a pozrela sa do zrkadla.

,,Preboha!"Počula som ak niekto rýchlo schádza po schodoch a bola to teta.

,,Čo sa stalo?"

,,Mám modré vlasy!" Veľa prameňov na pravej strane mojej hlavy bolo svetlo modrých až od korienkov a na ľavej ich bolo trochu menej.Ale má modré vlasy. Ako je to do frasa možné.

,,Nieje to až také hrozné."

,,Možno  ti ľad zožiera mozog a hľadá si cestu von z hlavy." Pri dverách sa zjavila Eli s baterkou pri tvári.

,,Vďaka za podporu." Ukázala som je zdvihnutý palec.

,,Eli odlož tú baterku a choď sa obliesť o chvíľu odchádzame."

,,A čo keby som dnes keď je Zara tu zostala doma." Pozerala sa na tetu psími očami a perami naznačovala slovo prosím.

,,Dobre,ale..."

,,Ďakujem ďakujem a ďakujem." celá natešená odcupitala naspäť do kuchyne.

,,Nikdy nebudem úplne chápať jej večný optimizmus." Stáli sme na chodbe a udivene sme sa pozerali na jej malú postavičku.

,,To ju raz prejde aj mňa to prešlo."

,,To máš pravdu. Môžme sa porozprávať."

,,Asi sa tomu nevyhnem." spýtavo som sa pozrela na tetu, ktorá mi prikývnutím naznačila že nie. ,,Tak poďme." Išli sme do malej knižnice na poschodí.

,, S Alanom sme ťa večer hľadali, keď sme sa vrátili zazvonil mobil a povedali nám kde si. "Sedeli sme tam asi už pol hodinku kým som jej povedala všetko o testoch, o tom čo sa dialo potom a to sme sa ešte nedostali k môjmu krátkemu pobytu v zámku.

,,Ale ty si to zobrala. Prečo?"

,,Keď som sa pýtala kto je ďalšou kandidátkou a bola to Emilia."

,,Kto je Emilia?"

,,Alanova priateľka."

,,Och,ten by mal zlomené srdiečko." Obidve sme sa na seba ľútostivo pozerali a potom sme vybuchli do smiechu. Potom sa naklonila bližšie ku mne.

,,Čo všetko vieš myslím s ľadom?"

,,Viem veci zmraziť pohľadom, dotykom a vraj by som to mala vedieť aj myšlienkou bez toho aby som tú  vec videla. Potom viem zmraziť vec tak že vypustím z ruky ľadový vír. A ešte viem svetelnú guľu." Luskla som prstami a v ruke sa mi objavila svetlo modrá guľa fúkla som do nej tá sa premenila na svetlo modrý plameň a zmizla.

,,Wow,len tu niečo nepodpáľ. A aký je princ myslím že sa volá Alexej nie." Zvedavo zdvihla obočie a ešte viac sa naklonila ku mne.

,,Je hrozne sladký. Má úžasný úsmev a neskutočne krásne modré oči."

,,Videla si ho bez trička."

,,Teta čo si to o mne myslíš som tam len pár dní, ale aj to príde."