Hra živlov: Ľad

14. kapitola U

Pripadám si ako žirafa. Na nohách má asi desať centimetrové opätky a príšerne ma z nich bolia nohy. Som skoro vyššia ako Alexej zachránilo ho iba to že má na hlave korunu. S ktorou vyzerá trochu smiešne. Ale som rada že je tu inak by ma nemal kto držať, na týchto diablových nástrojoch môžem každú chvíľu spadnúť.

Cassandrová trvala na tom aby sme išli obidvaja. To že je tu so mnou je len menšie zlo. No nemám zabúdať na to že spolu nemáme komunikovať len pred kamerami alebo keď to bude nevyhnutné. Trvalo mi pekne dlho kým som ju presvedčila. A potom sa začali prípravy všetkých diek v zámku a pridala som k tomu aj tie božské čučoriedkové koláče.

,,Tridsať sekúnd a idete." Prikývli sme a čakali. Na našu návštevu deckého domova prišli štáby zo všetkých televízii a plno fotografov. Bolo počuť ako všade kričia deti a Alexej tým nebol trikrát nadšený. Ale pochválil ma že to bol dobrý nápad. Popol roku uvidí znova svoju rodiny.

,,Idete."

Otvorili nám dvere, všetky kamery začali bežať a fotoaparáty cvakať.Okolo sedemdesiat detí sedelo na zemi a všade naokolo pobehovali opatrovateľky. Opatrovateľkám a deťom sme dali deky a potom prišli na rad koláčiky. Každé dieťa si pýtalo ďalší a viac ich zaujímali koláčiky ako my. Nikdy som si nemyslela že budem menej zaujímavá ako koláčiky. Keď koláče došli začali sme sa s deťmi zabávať. Pýtali sa nás otázky niekedy bolo veľmi ťažké vymyslieť takú odpoveď a by sme nevyzerali ako hlupáci.

Potom prišlo pár spoločných fotiek rozlúčili sme sa dvere sa zavreli a všetkému bolo koniec. Bolo to skvelé niektoré tie deti sú hrozne zlaté.

,,Vieš čo."

,,Nie neviem nevidím ti do hlavy." Samoľúbo sa na mňa pozrel.

,,Keď nebudem môcť mať deti tak si nejake adoptujem." Obočie mu vyletelo niekde do oblakov a pozeral sa na mňa ako keby som mu povedala že Cassandrová je lesba. Pravdaže som to myslela zo srandy len tak na odľahčenie atmosféry. Ešte chvíľu sa na mňa neveriacky pozeral a potom vybuchol do smiechu.

,,Prečo sa smeješ je to náhodou pekná myšlienka." Prestal sa smiať a nahodil vážnu tvár.

,,Nečal som že si tak empatická?

,,Čo prosím?" Teraz som sa naňho neveriacky pozerala ja. Smial sa na vlastnom vtipe ako bláznivý. Šťuchla som ho lakťom ale aj tak sa ďalej smial.

,,Prosím zastaňte tu a veci mi doneste do vnútra trochu pozdejšie."Zastavili sme na začiatku našej ulice. V diaľke stál náš dom a kúsok od neho Alanou. Vystúpila som z auta zobula si tie otrasné topánky a pomaly kráčala. Dívala som sa na to miesto, ktoré vždy bude mojim domovom aj keď tu už nebývam. Zrazu sa dvere Alanouho domu otvorili a vyšiel z nich chlapec vyzeral tak na devätnásť neposlušné čierne vlasy mu odstávali všade. Zobral poštu, ktorá bola pred dverami a zamyslene sa díval na listy. Ach, ten sa vôbec nezmenil. Zrýchlila som krok a zakričala na celú ulicu.

,,Alan!"Najprv sa zmätene pozeral po ulici a potom si ma všimol. Pozeral sa na mňa hodnú chvíľu a potom pustil poštu na zem a rozbehol sa za mnou. Bežali sme si v ústrety až som mu skočila do náruče.On ma zodvihol zo zeme točil sa so mnou a smiali sme sa. Položil ma na zem a ďalej ma obímal.

,,Nemôžem uveriť že si tu." Kričal ako bláznivý a objal ma ešte silnejšie.

,,Ani ja."

,,Tak poďme." Vyhlásil a vyhodil si ma na plece. ,,Preca ste si nemysleli že po tejto zemi bez červeného koberca budete kráčať, Vaša výsosť."

Niesol ma až k nášmu domu kde ma zložil.

,,Tie ihlice máš na na štrikovanie." Usmieval sa ako malý diabol a stále sa na mňa trochu pozerá ako na prízrak.