Hra živlov: Ľad

10. kapitola U

Au. Prebudila som sa s príšernou bolesťou hlavy. Asi by som sa ani nemala čudovať keď som si ju tresla o zem. Hrozne to bolelo. Pošúchala som si ju a pomaly otvorila oči. Maže sa mi obraz potrebujem okuliare. Počkať ako je možné že predtým som v pohode kreslila aj bez okuliarov a teraz nevidím skoro nič. Veď ani na tú šálku som poriadne nevidela. To už bolo jedno keď mi do hlavy udrela ešte väčšia bolesť keď som započula rozhovor.

,,Ako to že ti nenapadlo že to svetlo vytvorila Princezná Ľadu rozmýšľaš ty vôbec niekedy skôr ako niečo urobíš?"

,,Netušil som že je taká dobrá."

,,Ako to myslíš?"

,,Ja som vedel vytvoriť svetlo až po týždni nie po jednom či dvoch dňoch."

,,To je jedno aj tak si nemal právo na ňu zaútočiť nech by to bol ktokoľvek. Nechcem aby sa to už viac opakovalo. Je to jasné."

,,Áno."

,,Podľa mňa to pochopil nemusíte sa sním rozprávať ako s malým deckom." Povedala som a pomaly sa posadila.

,,Aspoň niekto je na mojej strane." Usmial sa až diabolsky. Na to ho Cassandrová udrela zozadu po hlave.

,,Au." Začal si ju šúchať a tváriť sa ako zimný gríz. Neviem kto to bol ale vyzeral jednoducho obyčajne. No nebol na zahodenie. Tmavo hnedé vlasy jemne poprepletané zelenou. Moment zelenou. Niečo takéto som ešte nevidela. Jeho zelené vlasy neboli jediné, ktoré som ešte nevidela mal neskutočne tmavo zelené oči. Keby nebol oblečení pokračovala by som v opise. Síce aj cez oblečenie bolo vidno že má vypracované telo. Ale práve to oblečenie na ňom všetku tú krásu zabíjalo. Vyťahané modré nohavice  sivé tričko a tenisky nevie byť trošku kreatívnejší.

,,Netvár sa ako keby som ti neviem ako ublížila ešte ju musím odniesť do Zámku Ľadu a mám na krku aj teba."

,,Tak poďme ani pre mňa nie je moc príjemné počúvať vás asi 4 hodiny v kuse."

,,Ver mi nechci byť s ňou dlhšie." Znova ten diabolský úsmev. Podal mi ruku a pomohol mi vstať z gauča. Ako som si všimla evidentne už nie sme v lietadle ale na letisku. Super aspoň už nemusím zažívať pristávanie.

,,A mimochodom som Daniel Princ Zeme." Povedal s rukami vo vreckách smejúc sa ako slniečko na hnoji.

,,O, to veľa vysvetľuje tie zelené vlasy, to zelené svetlo, a tú rastlinu, ktorá ty vyrastá z ruky. Panebože fuj." Odskočila som a tvárila sa ako keby som chcela hodiť šagľu.

,,Vidím že miluješ prírodu Zaranela."

,,Len Zara."

,,Ok."

,,Koniec rozhovoru. Ty si choď kam chceš a ty poď so mnou."

Asi do hodiny auto v, ktorom som sa viezla stálo pred veľkým zámkom. S vysokými špicatými vežami pokrytý vrstvou ľadu. Bol krásny. Všetko  bolo krásne. Pod nohami mi jemne vŕzgal sneh a všade dookola zasnežené stromy. Okná na zámku neboli obdĺžnikové ale gotické rovnaké o akých hovorila Eli keď sa vrátila z Zámku Ohňa. Na prednej stene bolo vysoké okno a pod ním obrovské dvere asi z bukového dreva posiate malými špirálkami a konárikmi s kvetmi. Viedol k nim chodník vykladaní kameň rôznej veľkosti a tvaru.

,,Prestaň sa tak obzerať a poď už. Nemám na teba celý deň." Odišla a mňa nechala stáť pri aute.

,,Ďakujem za skvelé privítanie." Povedala som to tak aby to nepočula. Je ako temnota ničí všetko krásne.

Na moje prekvapenie nikde nikto. Žiadny stráž , žiadna pevnosť. Mohli by to tu kedykoľvek napadnúť. Či sa až tak boja že im zmrazíme zadky.

,,Zaranela tak už sa pohni ." trochu som pobehla.

,,Veď už som tu."

Dvere sa otvorili. A po bokoch stáli stráže. Á tak tu sú. Vošli sme do vnútra a dvere za nami zavreli. Pred nami sa ťahala dlhá chodba. Po obidvoch stranách boli v rozostupoch dvere a pri každý stráž. Steny boli tmavo modré a z vysokého stropu viseli krásne sklenené lustre. Na druhej strane bolo tiež vysoké okno a pod ním sklenené dvere. Možno viedli do záhrady.

,,Neskôr ty to tu niekto celé ukáže ale teraz len tak v rýchlosti," začala kráčať po chodbe a ja som ju nasledovala ,, Všetky tieto miestnosti sú určené pre teba a Princa Ľadu ale kedže je Princ Ohňa v kolme a nemôžete sa stretávať máš súkromnú jedáleň, knižnicu, menšiu obývaciu izbu, pracovňa a pravdaže vlastnú izbu a kúpeľňu. Toto všetko máš v inej časti zámku."

Keď sme došli nakoniec chodby zahla do ľava.

,,Tak tu je tvoja časť radšej sa zdržiavaj iba v nej ľahko sa tu dá stratiť." Opäď to bola dlhá chodba len bola o trochu širšia a viac osvetlená. Po jednej strane boli dvere a po druhej okná. Podlaha bola z čierneho mramoru a steny a strop z bieleho. Steny boli aj krásne zdobené ornamentmi a nechýbali sklenené lustre. Pri strane s oknami boli v medzerách medzi nimi malé stoly z kvalitného dreva na nich váza ľadových kvetov a nad nimi obrazy so striebornými rámy zobrazujúce bývalých vládcov ľadu. Raz tu budem asi visieť aj ja.

,,Za prvými dverami je jedáleň dá sa odtiaľ prejsť aj do kuchyne. Druhé obývacia izba. Tretie pracovňa potom knižnica a poslednými tvoja izba s kúpeľňou. Poď ešte ty ukážem pár miestností."

Išli sme až na koniec chodby a znova zahli do ľava. Po stranách boli schody. Dole bola miestnosť s dverami, ktoré viedli vonku.

,,Toto je uvítacia miestnosť. Keď prichádzajú návštevy na rôzne večierky najprv ich privítate tu."

Prešli sme do miestnosti vedľa. ,,Toto je tanečná sála a v miestnosti ďalej je jedáleň na rôzne večierky. Tu hore je ešte balkón."

Pozrela som sa na balkón ale keď som hlavu posunula trochu vyššie zaujalo ma niečo iné.

Úžasný strop. Vyzeralo to ako nočná obloha s miliónmi hviezd boli tam ešte nieke obrazce ale stred bol úplne ako nočná obloha bolo to nádh...

,,Alexej okamžite vypadni!" Od ľaku som nadskočila. Potom som započula chlapčenský smiech.

,,Ja som sa díval len na krásne vyleštené parkety." Pozrela som sa na balkón ale nikto tam nebol len bolo počuť jeho hlas.

,,Vieš aké sú zákony."

,,Viem."

,,Tak ich dodržiavaj. A choď už."

,,Dobre. A pekný deň Princezná Ľadu." A jeho kroky sa začali vzďaľovať až úplne zmizli.

,,Do izby tarafíš aj sama ja už musím ísť." Odišla a chvíľu po nej som aj ja išla do svojej novej izby.

Otvorila som dvere. Zavrela ich a oprela sa o ne a padla mi sánka.

V tejto kapitole je menej zmien ako v predchádzajúcich. Tak prajem príjemné čítanie. :)