Hra živlov: Ľad

16. kapitola U

,,Keď si sa sním podľa teba len vítavala tak si to mala robiť v dome alebo niekde kde nikto nemôže urobiť takúto fotku." Už dlho ma Cassandrová dusí v mojej pracovni kvôli fotke na titulnej stránke novín kde sa objímam s Alanom. Nad fotkou je veľmi výrazne napísané ,,Naša nová princezná doma nechala lásku?". Keď si ma zavolala nahnevane pre do mňa hodila noviny až rozliala čaj, ktorý doniesla slúžka.

,,Nevedela som že ma niekto sleduje a nevidela som sa s ním tri týždne."

,,To je mi jedno. Je mi jedno či ste alebo nieste spolu. Ide o to či vás vidia ľudia. Ľudia si vás ľahko obľúbili. A nepotrebujem aby robili menšiu vzburu kvôli tomu že sme teba a toho chalana oddelili. Im je jedno či sním si alebo nie oni vidia fotku a už vás zbožňujú ako zamilovaný párik."

,,A čo by som teda mala urobiť aby som ich vyviedla z tohto omylu?"Oprela sa o jeden zo stolov a pozerala sa na mňa svojimi jastrabíkmi očami. A došlo mi čo oddomňa očakáva.

,,Nie.Veď sa poznáme iba chvíľu ani sa nemôžme stretávať."

,,Ja nepotrebujem aby si sa doňho zamilovala až po uši." Zobrala noviny do rúk a ukázala na fotku. ,,Ja potrebujem iba objatie,držíte za ruky, bozkávanie alebo hocičo." Poklopkala prstom po Alanovi. ,, Ja a aj ty potrebujeme aby tento chalan zmizol z titulnej stánky. Nič viac."

,,Toho mám len využiť."

,,Hovor tomu ako chceš ale niečo urobíš. Rozumieš. Nechám tu pobehovať nejakého fotografa. A ty choď za ním. Vytiahni ho vonku,prechádzajte sa na chodbe alebo choďte do kuchyne obhadzujte sa mukou a jedzte koláče. Ale zajtra chcem mať nejakú peknú fotku na titulke." Samoľúbo sa usmiala, nechala mi noviny pred sebou a odišla. Tak teraz ho asi idem hľadať ako stopovací pes a vymyslieť aby to nevyzeralo že som ho len využila.

Bola zima a tak som mala na sebe kabát a ešte aj hrubý kruhový šál.Stála som na jemnej vrstve snehu a trochu sa kochala záhradou. Aj keď na to nebol čas kedže som sa s doktorom Quinom učila vytvoriť sneh. No akurát som niekoľko krát zahrabala doktora pod sneh alebo urobila kopčeky snehu ale žiadny sneh, ktorý by bez prestania padal z neba. Tak znova. Urobila som sveteľnú guľu a rozžiarila ju ako sa najviac dalo a odhodila ju smerom na oblohu.Ale urobila sa len ďalšia snehová kopa.

,,Snažím sa zistiť kde robíš chybu ale stále na to neviem prísť."Doktor sa utrápene poškrabal na hlave.

Au.Chytila som sa za hlavu keď sa mi na nej rozpľasla snehová guľa.Otočila som sa ale nikto tam nebol. Zohla som sa nabrala som si sneh do ruky a vyformovala ho do guličky pripravená zaútočiť. Ale nikoho som nevidela. No tušila som kto by to mohol byť.

,,Alexej.Viem že si tu." Do pravého ramena ma trafila ďalšia guľa otočila som sa tím smerom a čakala. Ako to že ho nevidím.

,,Mám ťa!" Zakričal a hodil ma do snehu.

,,A asi viem kde robíš chybu." Ležal vedľa mňa na snehu a začal sa pomaly dvíhať. Padal mi ruku a vytiahol ma na nohy.

,,Vytvoríš guľa veľmi dobre a rozžiariš ju ako sa dá ale mala by ti odletieť z rúk na oblohu ale ty ju hodíš a tým stratí svoju silu.Nevyletí príliš vysoko a nevytvorí sneh. Dívaj sa ani nepohnem rukami a guľa bude niekde v nebesiach." V jednej ruke rýchlo vytvoril guľu rozžiaril ju až ma jej prudké svetlo jemne oslepovalo a musela som jemne privrieť oči. Guľa najprv levitovala v jeho ruke a potom sama vyletela do nebies. Keď bola už dosť vysoko praskla a po chvíli na zem padali malé snehové vločky.Jedna s nich mi spadla na ruku a nerozpustila sa ako keď som mala ešte teplo aj v rukách teraz tam mám len chlad a vločka sa neroztopí ani keď na ňu fúknem. Pretože som celá z ľadu. Každú časť môjho vnútra aj vonkajška tvoria malé častice ľadu.

,,Chceš to skúsiť?"

,,Ako teraz zistíme či som sneh vytvorila ja alebo je tvoj."

,,Takto."Luskol a sneh prestával padať.

,,Tak ideš?" Prikývla som. V ruke vytvorila guľu a začala som ju rozžiarovať.

,,Ešte viac keď bude dosť žiariť vyletí sama." Snažila som sa aby žiarila viac a viac. Mykala sa mi v ruke vyletela desať metrov nad nás praskla a vytvorila len malú cukrovú poprašku.

,,Keď to stále budeš skúšať zlepšíš sa v tom a raz sa ti to podarí." Usmial sa a zmizol mi z pred očí. Znova sa objavil kúsok oddomňa a hodil do mňa snehovú guľu.

,,Ty!Ako si to urobil!" Zakričala som naňho a hodila doňho snehovú guľu. Znova zmizol ale trafila som.

,,Niekedy ťa to naučím. Možno." Ozval sa spoza môjho chrbta otočila som sa a znova zmizol. Niečo na chodníku zaškrípalo a všimla som si tam otlačky topánok smerujúce preč. Urobila som guľu a hodila ju hoci som si nebola istá či trafím. Áno trafila som. Prekvapene stál na chodníku a pozeral sa na mňa.

,,Akosi ma videla?"

,,Stopy."Pozrel sa za seba a zagúľal očami.

Pozrel sa na doktora Quina. Ten len prikývol a Alexej sa pozrel na mňa:,,Poď niečo ti ukážem." Chvíľu sme išli popri zámku a potom sme odbočili do ľavá. Pred nami bol malí kopček a potom Ľadové bludisko. Tiahlo sa na východ a juh a v diaľke sa jemne lesky vysoké veža Zámku Ohňa.

,,Wow."

,,Bola si už v bludisku?" Pokrútila som hlavou.

,,Nie v žiadnom zo svetov som nepracovala. Ty hej."

,,Svet Zeme, Vzduchu a Ohňa. Quin hovoril že možno práve preto som sa prejavil na ľad."

,,Aké je to v iných svetoch?"

,,Väčšinou rovnaké len všade bolo iné počasie. Kde pracuje tvoja teta?"

,,V Svete Ľadu. A nikdy ti nezabudnem to ako si Paula nazval mojim otcom." Ruky si strčil do vrecka a zaklipkal na mňa ako keby chcel povedať prečo s tým začínam. No mne napadlo ako niečo čím by som ho mohla vyprovokovať.

,,Čo by si si myslela na mojom mieste. Vidíš nejakého človeka tak prvá čo ťa napadne je to že to sú tvoji rodičia." Začala som sa smiať a predstierať že sa neviem nadýchnuť. Otočil si ma ku sebe chytil ma za ramená a jemne mnou za triasol.

,,Dýchaj prosím ťa." Nadýchla som sa ale ďalej som sa smiala.

,,Vyzeral si ako totálny ťuťmák. To ako si tetu nazval mojou mamou a ako si prskol ten čaj. Mala som sto chutí sa tam začať šúľať po zemi. Bol si totálny..."

Zavrel mi ústa. Teda skôr otvoril keď sa svojimi perami začal hýbať po tých mojich. Chytil ma okolo pása a pritiahol si ma blízko ku sebe. Začala som mu jemne prechádzať od ramien až ku krku kde som ruky nechala a tisla si ho k sebe ešte viac. Jeho bozky boli hrozne jemné. Jemné a pomalé. Odtiahol sa oddomňa ale len na kúsok aby mi videl do tváre.

A zadýchane povedal: „Už to nemusíš opakovať aj bez teba viem že som ťuťmák." Ostala som tam stáť ako obarená pretože hneď ako to povedal sa otočil a odišiel. Civela som na jeho chrbát až kým nezašiel za roh a musím povedať že to bolo ľahšie ako som čakala. No to že som ho do toho nemusela nútiť mi náladu nezlepšilo. Možno sa sním Cassandrová dohodla alebo neviem . Á je to jedno zajtra ma aj tak za to bude nenávidieť. Otočila som sa na bludisko a zišla z kopčeka. Už som sa chcela otočiť. Keď som v bludisku niekoho zazrela. Pomaly sa blížil ku mne a pozeral sa mi rovno do očí.

S úškrnom na tvári a rukami vo vreckách si spokojne kráčal. Ako vždy mal na sebe sveter, čierne nohavice a elegantné topánky.Svoje hnedé vlasy mal jemne rozstrapatené a oči rovnaké ako ja len s tým rozdielom že ich pri šošovke nemal zelené. To nieje možné.Nie, nie nie to nemôže byť pravda.

,,Mark?"

Ďalšia upravená časť. Príjemné čítanie. :)