Teplý šál mi zohrieval krk a bradu. Dych sa mi dral z úst v obláčikoch pary.
Padal hustý sneh. Takmer vôbec nebolo vidno.
Len ja, tma a sneh žiariaci vo svetlách lámp.
I napriek tej nádhere sa moje oči plnili slzami. Tak veľmi ma mrzí to, čo sa stalo. Prečo nemôžem byť šťastná tak, ako kedysi?
Zastala som. Pohľadom som zablúdila k osamelej lampe. Sneh padajúci okolo nej vytváral zlatistú svätožiaru. Pousmiala som sa. Smiešne svätožiara nad lampou.
Ruky som zastrčila hlbšie do vreciek na mojom čiernom kabáte. Pozorovala som vždy jednu vločku od momentu, kedy sa objavila v svetle lampy, až pokiaľ nesplynula s ostatnými na zemi.
Už som sa chcela pohnúť, keď ma upútala jedna vločka. Bola úplne iná ako ostatné, čo som zatiaľ pozorovala. Sledovala som ju pohľadom. Chcela som ju chytiť. Po chvíli sa mi to aj podarilo.
Na rukavici mi zrazu kraľovala najväčšia a najkrajšia vločka, akú som kedy videla.
S úsmevom som si dlaň priblížila k tvári. Chcela som ju preskúmať, ale len čo sa jej dotkol nepatrný malý obláčik pary z mojich úst, zmenila sa na kvapôčku vody.
Chcela som takú ešte nájsť. Ale už sa mi to nepodarilo. Teda, aspoň nie pri osamelej lampe.
Možno to znie hlúpo, ale tá vločka ma niečomu naučila:
"Čo miluješ, nechaj žiť. Lebo ak to zabiješ, rovnaké už nenájdeš."
Čo všetko dokáže naučiť jeden bezvýznamný večer a jedna ešte bezvýznamnejšia vločka...
Vaša Inu :)
YOU ARE READING
~Maličkosti~
PoetryMaličkosti všedných dní Či bolesť Radosť a nepochopené šťastie Za masku každého slova Skrýva sa pocit Spomienky °°° Básne Poviedky To, čo cítim v tú chvíľu
