~Maličkosti~

Odpustenie je dar

„Ja nebudem platiť sto eur navyše!" zvolala nahnevane. Úplne to v nej vrelo. Jej rodičia ledva poskladali dvesto eur.

„Prečo nie?" znela otázka jej spolužiačky.

„Pretože moji rodičia ledva vyškriabali z vrecka dvesto eur. Tatko už ide na dôchodok a len ledva budú zvládať platiť dom."

„Na toto mám argument. Mala si platiť od..."

„Ja som platila od prvého ročníka!"

„Tak aký je problém?" znela uštipačná poznámka jej „najmilovanejšej" spolužiačky.

„Taký, že vaše ego a sprosté potreby jeho zvýšenia sú tak veľké, že nevidíte finančné potreby iných ľudí! Ste zahľadené len do seba! Jasne sa prehlasovalo, že stužková bude v Grobe, kde nás to vyjde o viac ako polovicu lacnejšie ako v Pezinku! Ale nie! Alica si zmyslí, že ak bude tá sprostá stužková v Grobe, tak nepôjde a zase musí väčšina skákať ako menšina píska!" kričala zvyčajne tichá Demeter. Všetci na ňu v prekvapení hľadeli. Nikdy na nikoho nezvýšila hlas a nenadávala nikomu. Ani nepriateľovi.

O dve hodiny, tri minúty pred zazvonením, oznamujúcim koniec školského dňa, vystúpila pred triedu Žaneta a oznámila, že sa dohodli s triednou, že stužková bude proste v Pezinku a doplácajú sto eur.

„Ak máte na to iný názor, povedzte ho," dodala nakoniec. Demeter sa zamračila a spomenula si na tie všetky pohľady jej spolužiačok, ktoré jasne vraveli o špinavosti ich myšlienok na jej osobu.

„Jasne! A keď ho aj poviem, tak som za najväčšiu hlupaňu," vyštekla a so zazvonením vybehla z triedy. Nemala chuť tam sedieť s nimi.

„Demi, aké šaty si berieš?" spýtala sa Dášena raz v škole. Demeter sa na ňu milo usmiala a ukázala jej šaty na fotke. Krásne, tmavomodré.

„Hej, keď už ste pri tých šatách, mali by sme všetky poposielať fotky do skupiny, aby sme si nekúpili rovnaké," zvolala Žaneta.

„Zabudni," štekla. Nevedela sa s nimi rozprávať normálne, tak ako by sa patrilo.

„A potom ťa naserie, keby si kúpim rovnaké," uškrnula sa.

„Vieš, Žanetka, jediný, koho by to potom malo mrzieť by si bola ty, lebo ja mám tie šaty už rok a ja to mám na háku," uškrnula sa.

„Baby, my nemáme program! Ako je možné, že neviete svoje texty?!"

Demeter počúvala Sandru ako rozčúlene kričí na svoje spolužiačky a popritom si vyšparovala neviditeľnú špinu spod nechtov.

V triede sa ozvalo ohlušujúce ticho.

„Tá scénka bola naše najlepšie vystúpenie!" Sandre preskakoval hlas od hnevu.

Hoci sa Demeter zaprisahala, že do programu nezasiahne, s povzdychom sa postavila a odkráčala ku klavíru, ktorý s tresknutím otvorila.

Zahrala jednu svoju krátku skladbu a potom Lullaby for a princess, ktorá bola síce s námetom z My Little Pony, ale bola neskutočne krásna, a k nej aj zaspievala, hoci nevedela dobre spievať.

Po dohraní sa postavila a otočila sa na spolužiačky.

„Viac pre vás nespravím. A nesťažuj sa, že nikto neprišiel so žiadnym nápadom, keď som vám posielala tú pesničku a ty a Žaneta ste mi ju zatrhli, kvôli tomu, že je ťažká a vianočná," povedala síce pokojne a potichu, no hnev v jej hlase sa nedal prehliadnuť.