~Maličkosti~

Posledný krát veselé Vianoce

Ráno som sa rozhodovala, či ísť alebo nie.

Včera sme boli so zborom koledovať po meste, pre dôchodcov, v nemocnici. Chodila som s boľavým hrdlom a preto, keď som ráno vstala, som takmer nerozprávala.

„Pani profesorka, mám problém," zachrapčala som, keď som sa zastavila v hudobnom kabinete našej školy. „Veľmi ma bolí hrdlo a ja neviem, či to odspievam."

Dnes sme mali na schodoch spievať koledy pred Vianocami, tak ako každý rok.

„Jaj, ale to je zlé, Kristínka. Ty si veľmi dôležitá v treťom hlase," povedala. Nastalo pár sekundové ticho.

„Tak dobre, ja to odspievam," usmiala som sa.

V dohodnutý čas som stála na dohodnutom mieste a my sme začali spievať. Neviem, čím to bolo, ale zrazu ma chytila tá Vianočná nálada, ktorá mi už pár rokov chýbala.

Stála som tam už štvrtýkrát. A ten pocit som milovala. Hoci nemám rada veľkú pozornosť, ale byť členkou zboru mi tešilo srdce. Milujem ten pocit, keď ťahám najhlbší hlas v zbore. Keď môžem vidieť tie tváre, ktoré sa usmievajú, pretože idú Vianoce. Milujem to, keď všetci v zbore ťaháme za jeden povraz a dýchame toho istého ducha a spievame prevažne z tej istej radosti zo spevu.

„Uvedomuješ si," oslovila ma moja spolužiačka medzi pesničkami. „že toto je naposledy, čo tu spievame?"

Oblial má studený pot. Je to pravda. Nemohla som jej už odpovedať, znova sme začali spievať.

Hallelujah- posledná pieseň a je koniec. Nielen roka, ale aj nášho posledného vystúpenia so školským zborom. A mne sa zrazu chcelo zaplakať. Nebola som jediná. Aj Natálií sa tisli slzy do očí.

„Tak, keď vás tu takto mám, aj keď len pár," povedala triedna a rozhliadla sa po skupinke jej žiačok, ktorých bolo len šesť. „Rada by som vám popriala... Veselé sviatky, aj keď..."

Hlas sa jej zlomil a oči mala zaliate slzami.

„Naposledy, čo vám prajem pokojné Vianoce," už plakala a my sme tiež mali problém udržať slzy.

„No tak, pani profesorka, neplačte, lebo sa aj ja rozplačem," povedala som a snažila sa nerozplakať. Naozaj je to naposledy a už sa to nezopakuje.

„Tak poďte, objímem vás," zašepkala a rád za radom nás objímala.

Nikdy som si počas tých štyroch rokov neuvedomila, že to raz bude musieť skončiť. Ani tento rok som to nevnímala. Nevnímala som to, že maturujem, že končím školu.

Až do dnes.

Až dnes, keď nám to triedna pripomenula, keď nám zaželala

Posledný krát veselé Vianoce.

A teraz, keď sedím vo vlaku a spomínam na to, čo som s nimi zažila...

Dnes som si z Maličkostí spravila tak trochu denník. Nie je to nič extra, tak, ako v poslednej dobe ani nebolo. Ale dnes... Hej, želala nám to posledný krát...

~Inu~