~Maličkosti~

Kompas snov (P)

V ruke som silno zvierala pero. Hľadela som na čistý papier na stole.

Mám? Nemám?

A čo napíšem?

Tieto slová mi neustále vírili hlavou. Chcela som to spraviť už dávno.

Ako im vysvetlím, prečo som to spravila?

Ruka sa mi roztrasie ešte viac a hrča v hrdle neustupuje.

Čo si o mne pomyslia?

Zhlboka som sa nadýchla a zavrela oči. Položila pero a pomaly začala vydychovať. Spolu s vydychovaným vzduchom odchádzali z mojej hlavy aj myšlienky, až nastalo... ticho a pokoj.

Už žiadne otázky. Vezmi pero a píš.

A tak som učinila. Vzala som pero, na ktorom bolo napísané Pre Teba. Keď som ho dostala od kamarátky, povedala mi, že raz s ním napíšem niečo, čo zmení môj život a život ostatných.

Dnes je ten deň, kedy sa všetko zmení.

S úsmevom na perách som sledovala, ako pero ľahko kĺže po zašedivenom papieri. Nerozmýšľala som. Nevedela som, čo píšem. Možno to boli úplné banálnosti, ale písala som to od srdca.

Písala som to s vedomím, že si to nikdy neprečítam. S vedomím, že ma moja rodina po mojom rozhodnutí zavrhne. S vedomím, že sa už možno nevrátim.

Ale nič z toho ma nebolelo.

V mojom šťastnom živote mi zostával splniť si už len jeden sen- byť šťastná.

Dnes je ten deň, kedy sa stanem šťastnou. Možno navždy, možno len na chvíľu. Možno to bude ostatných bolieť, ale možno to budú rešpektovať. Možno zanevrú a možno ma budú ľúbiť naďalej.

Ktovie...

...Vaša Kristína...

Pomaly som zdvihla pero nad papier. Nebol úplne zapísaný, ale bolo tam to podstatné.

Síce som si sľúbila, že si to nebudem čítať, moja odveká zvedavosť mi to nedovolila.

Ahojte, naši! :)

Keď toto čítate, zrejme ste si už všimli, že tu nie som. A nebudem tu veľmi dlho.

Nie, nie mami, neumrela som. :)

Odišla som. Preč. Na koľko? Neviem. Kam? Tam.

V mojom živote mi toho veľa nechýbalo. Ale zopár vecí áno.

V prvom rade, mami, prepáč, sloboda. Ľúbila si ma ako svoje štvrté dieťa tak veľmi, až si mi uškodila. Tam nechoď, to nerob.

Chcela si vo mne vychovať predsudky. Priečilo sa ti, že mám kamaráta, ktorý je raz tak starý ako ja. Vraj ma ťahal dozadu a nevedel sa o seba postarať. Nie, mami, on sa o seba vedel veľmi postarať. Do prác ho nebrali preto, lebo má problémy so srdcom. A to veľmi vážne. A že ma ťahal dozadu? Ani to nie, maminka. Ťahal ma vpred. Ale vo viere. Možno si si to nevšimla preto, lebo ty si nevidela, čo všetko bolo za tým časom stráveným v meste, za tými neskorými príchodmi domov.

A za tretie, bolo to sebavedomie. Nikdy som si nič nedokázala vybaviť sama, lebo som sa bála. A to úzko súviselo s tým tam nechoď, to nerob.

Maminka moja, veľmi si ťa vážim, ale pochop, že ja som nikdy nemohla žiť tvoj život. Pretože ja som iná. Som niekto úplne iný, nikdy nebudem dokonalá v klavíri, pretože si ma naň nútila. Nikdy nebudem dobrá v tancovaní, lebo si mi to zakázala, i keď ma to veľmi bavilo.

Ničila si mi často sny a ani o tom nevieš.

A to posledné, čo mi v živote chýba, je šťastie a láska. Tieto dve veci TU nikdy nenájdem. Lásku v tomto kraji nezoženieš, pretože by ma stála samú seba. A štastie je tiež pridrahé na moje chudobné pomery.

Mami, tento list bol adresovaný skôr tebe, ale aj všetkým.

Nehnevajte sa, že odchádzam. Možno sa raz vrátim. A možno už nikdy. Nebola som tu šťastná a nikdy by som ani nebola.

Neviem, kam idem, idem tam, kam musím.

Naozaj ma nehľadajte, lebo si idem plniť sny, ktoré mi boli dlhé roky odopierané. A moje sny sú všade.

Ocko, prosím ťa, pi menej, lebo som sa ťa často bála. Aj vtedy, keď som už bola veľká.

Mami, nerob toto svojim vnúčatám. Nechaj ich žiť vlastný život. Nechaj ich padnúť na držku. Nechaj ich popáliť sa. To im dá lekciu. Nie ty.

Takže a teraz... beriem batoh, gitaru a kompas...

...a vydávam sa na cesty za šťastím.

Vaša Kristína.

Obálka ležala na stole, zatiaľ čo som si ja dobaľovala posledné veci. Potom som si batoh vyložila na plecia, vzala si do ruky obal s mojou milovanou a dlho odopieranou gitarou, ktorá ma stála takmer rok hladovania na internáte a dva dlhy, a opustila som moju malú modrú detskú izbu.

... môj modrý svet.

No hneď som sa vrátila. Podišla som k stolíku a vzala starý ošúchaný kompas.

Kompas snov...

Pretože môj drahý brat nadával, že sem dávam samé depresívne veci, tak tu máš. Nech sa ti ľúbi. ;)

(P)= Príbeh. Je dosť možné, že raz tu bude rovnomenná báseň, ale nič nie je isté.

Inu