~Maličkosti~

0 negatív

"Súhlasím s tebou," týmito slovami začalo celé to divadlo.
S Ondrejom sme sa dohodli, že pôjdeme medzi vianočnými sviatkami darovať krv.
Bolo to moje druhé darovanie krvi a bola som z toho neskutočne nadšená. Prvýkrát som takto niekomu neznámemu pomohla ešte v lete aj to úplnou náhodou. Teraz sme sa dohodli.
Nepodarilo sa nám presvedčiť nikoho iného, mne známeho, ale vraj chce ísť tiež Ondrejov kolega, Oskar. Nepoznám ho, veď ako by som aj mohla, keď Ondrej robí na opačnej strane krajiny.
Spravili sme kompromis. Aby mal Ondrej s Oskarom bližšie do Bratislavy a aby som si aj ja spravila výlet, zídeme sa v Žiline. Tam pôjdeme spolu darovať krv a potom všetci pôjdeme do Bratislavy.
Oskar je vraj z Brezna, ale chalani sa rozhodli, že pôjdu na víkend do hlavného mesta a užijú si trochu zábavy.
Tak som v piatok o šiestej nastúpila na vlak, aby som o pol deviatej už mohla byť v Žiline.
Ako však býva u mňa zvykom, zaspala som hneď pri prvej zátačke na trati. Ešte bola tma, bola som unavená a čakal ma náročný deň. Vďaka Pánu Bohu, že keď pôjdem naspäť, Oskar bude šoférovať.

Keď som sa o hodinu zobudila, šokovane som pozrela na svojho spolusediaceho.
"Prepáčte, ako dlho som vás obťažovala?"
"Takú hodinku."
"Och, to ma neskutočne mrzí," zamrmlala som, ešte raz som sa mu ospravedlnila a potom som sa už snažila nezaspať. Len tak pre istotu, aby som tomu neznámemu znova nezaspala na pleci.

Vďaka Bohu, vystúpila som na správnej stanici. Prešla som z nástupišťa na stanicu a v dave som hľadala svojho kamaráta.
Zbadala som ruku mávajúcich mojím smerom.
"Ahoj!" zvolala som a vybrala som sa ho objať.
"Tak si to zvládla," smial sa mi. Buchla som ho do pleca.
"Trhni si. Jasne, že som to zvládla. Iba som nejakému neborákovi zaspala na pleci."
Obaja sa začali smiať.
Obrátila som sa k druhému chalanovi a vystrela som ruku.
"Ahoj, som Eliška," usmiala som sa naňho. Odhalil rad bielych zubov v rozkošnom úsmeve s jamkami na lícach.
"Oskar, teší ma," žmurkol na mňa.
"Potešenie je na mojej strane."
"No dobre, vy dvaja, prestaňte flirtovať a poďme, nech nám to dlho netrvá."
Zasmiala som sa a spoločne sme vykročili ku klinike.

Sestričke som podala kartičku.
"Nula negatív, teda univerzálny darca, výborne," usmiala sa na mňa a podala mi papiere na vypísanie.
Rýchlo som očami prebiehala riadky a odškrtávala áno a nie. Antibiotiká nie, zápaly nie,...
Už o chvíľu som ležala na lehátku a sledovala sestričku ako mi zavádza ihlu pod kožu.
Fascinovalo má to, ako krv pomaly vtekala do toho sáčku.
"Takže nula negatív?" prerušil moje úvahy o krvi Oskarov hlas. Otočila som k nemu hlavu.
"Hej," pousmiala som sa.
"Zachrániť môžeš mnoho, ale teba môže zachrániť len jeden."
"Hovoríš akoby si to poznal."
"Aj to poznám. Sme rovnaká krvná skupina. Takže si môžeme navzájom zachraňovať životy," uškrnul sa.
"To máš pravdu, ale snáď k takému niečomu nedôjde," usmiala som sa naňho a znova som sa venovala krvi tečúcej z môjho tela preč.

"Ty máš akú krvnú skupinu?" Spýtala som sa Ondreja, keď sme do seba ládovali bagetu, ktorú sme dostali po odbere.
"AB pozitív."
"Takže tu máme dvoch ľudí, ktorí môžu zachrániť život sebe navzájom a ešte aj tomu tretiemu, ale ten nám nie. No to sme my skupinka," zasmial sa Ondrej.
"Ale k tomu nedôjde, verím tomu," usmiala som sa na nich a odhryzla si veľký kus z bagety.

Nastúpila som do auta a pripútala sa. Celý čas, už asi dve hodiny, som sa neustále usmievala, škerila, robila doma dobrú náladu.
Dnes zase prišiel Oskar do Bratislavy. Už je to takmer rok, čo sa poznáme a začal sem chodiť pravidelne. Je to úplne super kamarát, stále sa smejeme,chodíme do kina do divadla, proste vždy, keď chalani prídu spolu do Bratislavy, využijeme celý víkend naplno.
Dnes je jeden z tých dní. Práve idem k Ondrejovi. Najskôr sme chceli ísť do mesta, ale potom sme sa rozhodli, že si spravíme filmový večer. Prišli len nedávno a sú vraj unavení z cesty.

Práve keď som sa zaradila na obchvat, v rádiu začala hrať moja obľúbená pesnička. Pridala som si volume, aby som si spravila deň ešte krajší a spievala som si spolu so speváčkou.
Neviem kde sa tam vzal, ale šiel strašne rýchlo. Kamionista ma chcel predbehnúť, aj sa mu to úspešne darilo. Kým znenazdajky nestrhol volantom do môjho pruhu.
Posledné, čo si pamätám boli nebezpečne blížiace sa zábrany a vedomie, že toto nedopadne dobre.

Pri nádychu má všetko bolelo, ale aspoň má to uistilo, že som živá a pravdepodobne aj celá. Neviem koľko som bola vypnutá, ale to som teraz neriešila.
"Žijem," zachrapčala som potichu. Nevedela som, či bol niekto so mnou alebo som tam ležala sama.
"Optimizmus ti nechýba ani po tom, čo si ušla hrobárovi z lopaty," doniesol sa mi tichý hlas plný úľavy.
"Mami?" zatiahla som.
"Tu som," povedala a chytila ma za ruku.
"Čo sa..." hlas ma zradil. Znova som bola unavená, znova som cítila ťažobu na viečkach.
"Zrážka s kamiónom, odhodil ťa do zábran, máš zošróbovanú nohu a mala si rozbitú hlavu. A stratila si mnoho krvi. Ešte šťastie, že tu bol ten Oskar."
Už som ju takmer nevnímala, len som jej jemné prikývla a znova sa ponorila do sna.
Snívalo sa mi o tej nehode. O tom, ako ma vysrtihávali z vraku, ktorý zostal z môjho auta. O tom, ako ma prevážali a keď prišli do nemocnice zistili, že poslednú krv mojej krvnej skupiny minuli pri úraze tesne predomnou. A že volali, že nie je čas, aby posielali pre krv do druhej nemocnice.
Že to nebol sen, ale moje spomienky na to, čo sa okolo mňa dialo som prišla až keď som sa zobudila znova.
Hlas som už mala pevnejší aj som dlhšie vydržala hore, preto som sa mamy pýtala.
Neochotne, ale odpovedala mi. Vraj Ondrej s Oskarov prišli práve keď sa lekári na chodbe dohadovali ohľadom krvi. Keď to počul, vraj sa ochotne prihlásil, že mi podarujem aspoň trochu krvi.
Keď mi to mama povedala, vo svojom vnútri som pocítila hlbokú vďaku.
"Aký je dnes deň?"
"Je streda, prečo?"
"Takže chalani sú v práci."
Mama prikývla. Poprosila som ju, aby mi podala telefón.
Mala som len pár správ, v ktorých mi len málo ľudí želalo skoré uzdravenie.
"Komu ideš volať?" spýtala sa zvedavo.
"No komu asi," prevrátila som očami. Mama sa zasmiala. Potom sa postavila a vyšla z izby s tým, že si ide kúpiť kávu do bufetu.

"Eliška," ozvalo sa z druhej strany. "Už som si myslel, že ťa budem musieť ísť prefackať, aby si sa zobudila."
Aj napriek tomu, že žartoval, počula som úľavu v jeho hlase.
"Nuž, dala som si trošku načas. Ale už som hore. Ale to nie je to, prečo ti volám."
"Tak trochu mi to bolo jasné."
"Chcela som ti poďakovať za to, čo si pre mňa spravil," povedala som po chvíli formovania slov vo svojej hlave.
"Jasné, to nestojí za reč," počula som v jeho hlase úsmev. "Ty by si to tiež spravila pre mňa."
"No to by som si ešte rozmyslela," podrýpla som ho. Zasmial sa.
"Ste na byte?"
"Hej, je tu aj Ondrej, chceš sa aj s ním porozprávať?"
"No daj," vydýchla som.

Ešte som sa s nimi chvíľu rozprávala, kým ma únava znova nezačína zmáhať.
Keď som zatvárala oči, cítila som, že táto moja nehoda nás akosi zblížila. Ešte neviem ako, no som si istá, že to zistím len čo sa uzdravím.

~Inu~