~Maličkosti~

0 Negatív II.

Poznámka:  Odporúčam prečítať si časť "0 Negatív". Táto poviedka na ňu nadväzuje.

Dopravná nehoda ich spojila...

Ondrej

Eliškina nehoda bola poučením pre všetkých. O tom, aký je život krehký a ako sa môže veľmi rýchlo všetko zvrtnúť.

Vďaka Bohu, všetko dopadlo dobre. Eliška sa uzdravila. Nemala trvalé následky, len zopár nepekných jaziev na tele. Kráse jej to však neubralo.

Stala sa však jedna vec, ktorej nerozumiem doteraz. Ona a Oskar.

Takmer hneď po Eliškinom prepustení bol stále u nás v Bratislave, chodil za ňou každý víkend. Akoby ich tá nehoda ešte viac zblížila. On jej zachránil život, ona mu bola vďačná, či ako to bolo?

Každopádne, bolo to jedno.

Zrazu som sledoval, ako si moji dvaja priatelia začínajú medzi sebou budovať veľmi silný vzťah, hoci sa tvárili pred inými, že o nič nejde. Blázni.

A potom, asi po roku, sa konečne dali dokopy.

Prekvapivo, vôbec to neuškodilo našej partií. Neboli takým tým typicky zamilovaným párom. Stále sa správali normálne, len si boli bližší. A ja som sa nenormálne tešil.

„Čo robíš sedemnásteho februára?" spýtal sa ma raz v robote Ondrej. V hlave som si prešiel môj kalendár.

„Rozmýšľal som, že ten víkend ostanem tu. Prečo?"

„Ach, no škoda. My sme rozmýšľali, že by sme mohli vybehnúť do Tatier. Na Skalnaté pleso, alebo na Hrebienok, niekde sa vyviezť lanovkou, pomotať sa tam a ísť domov."

Zamyslel som sa.

„A odkiaľ pôjdete?"

„Eliška príde do Brezna a odtiaľ pôjdeme. Potom ale pôjdeme z Tatier do Bratislavy."

„Toto by som mohol s vami spáchať. Vy pôjdete potom do Bratislavy a ja naspäť sem."

Tie dva týždne sa rýchlo minuli. Nakoniec sme sa rozhodli, že pôjdeme na Skalnaté pleso. Doobeda bolo jasno, ale poobede začala padať hmla.

„Koľko vlastne spolu chodíte?" napadlo mi, keď sme okolo obeda vystúpili z lanovky na Skalnatom.

Eliška spravila grimasu a pozrela sa na Oskara.

„Ty to nevieš?" zhrozil sa Oskar. Eliška sa začala smiať.

„Ani zamak si neviem spomenúť, kedy sme sa dali dokopy."

„Ty zradca!" zvolal.

Och. Správajú sa ako manželia po desiatich rokoch.

„Ale nie, iba do teba rýpem," podpichla ho. „Pamätám si to presne. Dali sme sa dokopy pred rokom a trištvrte."

Oskar sa na ňu láskavo usmial a objal ju.

„Tak, to by už chcelo aj svadbu nie?" rypol som teraz ja.

„Ale nie, ešte máme chvíľku času," zahlásil Oskar.

„Najskôr by to chcelo zmenu práce, nech nie sme od seba tak ďaleko," usmiala sa Eliška.

„Oskar! Hádam ma neopustíš!" zvolal som. Zasmiali sa.

„Nie, Oskar ťa neopustí. Ja opustím Bratislavu," pokrčila plecami. Takmer mi padla sánka.