~Maličkosti~

Dôvod ostať

Bola som unavená, všetko ma bolelo a pri dýchaní som mala ťažkosti. Takmer som ani nevnímala zhon okolo seba, ktorý nastal pred chvíľou. Alebo už sú tomu hodiny?
Matne som zacítila, ako mi ktosi prešiel rukou po čele. S vypätím všetkých síl som otočila hlavou a pozrela na Jakuba. Stál pri mne a usmieval sa. Aj cez hmlu, čo mi postupne zakrývala myseľ som videla ako sa triasol. Od znechutenia, strach alebo radosti? Neviem.
Potom mu čosi podali do ruky. Akýsi veľmi hlučný batôžtek. A v tom momente som sa trochu prebrala.
Jakub ho opatrne držal a jemne sa naňho usmieval. Potom mu jemnučko, tak ako to robil mne,  brnkol po nose.
„Vitaj, Peter,“ povedal potichu. Potom sa na mňa otočil a usmial sa. Natiahol ruku aj ku mne a pohladil ma po mokrých vlasoch.
„Tak si chcela, aby sa volal, však? Nech tak je. A teraz oddychuj,“ povedal láskavo.
Vtedy som sa doňho zamilovala ešte viac.
No keby som v ten osudný večer nešla von, táto chvíľa by nikdy nenastala.
***
V sobotný večer, ako každý iný, sme sa vybrali s partiou na pivo. Ja, Janka, Dada, Filip, Jakub, Peťo a Matej. Partia zo školských lavíc, nerozlučná, dobrodružná a zábavná. Ľudia, ktorí vydržali spolu od prvej triedy základnej školy po koniec magisterského štúdia na vysokej škole, od niekdajších výletov na Maguru až po poznávacie dovolenky kade tade po svete.
Partia, ktorá bola vždy spolu na jednom mieste a ja som sa ju rozhodla roztrhnúť.
To, ale oni ešte nevedia.
Pri pive sme debatovali o všetkom. O rodine, ktorú už niektorí zakladali, o starých časoch, o práci, dokonca aj o ďalších zahraničných výletoch. Sedeli sme tam, kým sme nedosiahli počet pív štyri a potom sme sa zdvihli a rozhodli sa ísť.
Dada s Peťom sa už pobrali domov „Lebo musia vyvenčiť psa,“, na čom sme sa len lišiacky zasmiali a nechali ich ísť do ich spoločnej domácnosti a ostatní sa vybrali vyprevadiť mňa, keďže bývam najďalej, vraj chcú vytriezvieť, kým prídu domov.
Nebránila som sa. Nechcelo sa mi ísť samej.
„Škótsko. Čo na to poviete?“ spýtal sa Filip, keď sme už stáli pred mojim domom.
„Škótsko by bolo fajn, vraj je to krásna krajina,“ ozval sa na to Jakub a Janka prikývla.
„Som všetkými desiatimi za!“ zvolal nadšený Matej. Ten bol vždy za každú novú dovolenku. Keby mal neobmedzený účet, len by lietal po svete a spoznával by nové krajiny.
Ja som tentokrát pokrčila nosom.
„Kika, čo sa ti na tom nepáči? Veď si to kedysi navrhovala ty, nie je tak?“ zamračil sa Filip.
„To áno, ale,“ odmlčala som sa a nadýchla som sa.
„Najbližší rok s vami nebudem môcť ísť nikam, lebo sa chcem sťahovať.“
Na chvíľu zavládlo ticho.
„To je super, tak už budeš mať konečne vlastné,“ zvolal večný optimista Matej.
„To síce áno, ale môj plán je kúpiť si pozemok s domom.“
„Tak to budú bývať veľké párty!“ zasmial sa.
„A kde?“ padla otázka, na ktorú som nechcela odpovedať. Od Jakuba.
„Pri Žiline.“
Znova to hrobové ticho.
„Prečo chceš ísť tak ďaleko?“ spýtal sa potichu. Pozeral mi priamo do očí a v mojom vnútri sa niečo veľké hýbalo a bolelo. Pre tento pohľad som sa nechcela odsťahovať. Ale práve aj tento pohľad ma to nútil spraviť.
„Daj mi jeden dôvod, prečo ostať a ja tu zostanem.“
Pohľad v mojich očiach doslova kričal, aby mi povedal ten jeden jediný dôvod. Ale on mal pohľad prázdny.
***
Od onoho večera ubehlo už mnoho dní. A nič sa nezmenilo. Stále sme boli taká istá parta magistrov. Ale tie kradmé pohľady mi neušli. Každý jeden iný,  ale v každom sa odrážala otázky, prečo som sa tak rozhodla a čo s tým môžu urobiť?
Oni nič.
Sestra mi medzi tým vybavila obhliadku domu u známeho na určitý termín. Majiteľ je odcestovaný, tak sme sa dohodli na konkrétny dátum. A čím viac sa osudný dátum blížil, tým viac som panikárila, lebo šoféri, ktorí mali ísť so mnou jeden po druhom odpadávali, až mi neostalo nič iné, len sa spýtať Jakuba, či by jednu sobotu neobetoval a nešiel so mnou na prehliadku toho domu.
Celou cestou bolo ticho. Jakub zaryto mlčal a pevne zvieral volant, akoby v sebe zvádzal boj. Ja som si občas pohmkávala nejakú pesničku z rádia a pozerala sa von oknom.
V Žiline sme trošku prehovorili, ale aj to len o tom, kde máme odbočiť, a kde zastaviť.
„Dobrý deň, vy ste slečna Belanová?“ spýtal sa sympatický pán so sivými vlasmi, ale za to v dobrej kondícií.
„Dobrý deň, pán Jakubec,“ podala som mu s úsmevom ruku. Potom sa pozrel aj na Jakuba. Jakubec sa stretol s Jakubom, pousmiala som sa.
„Prišli ste aj s priateľom? Výborne, tento dom potrebuje dvoch ľudí, pretože...“
„My nie sme partneri,“ skočili sme mu do reči naraz. Pozrela som sa Jakuba. Hups.
Jakubec sa len lišiacky usmial a mávol rukou, aby sme ho nasledovali.
„Ako som vravel, dom by potreboval dvoch ľudí, lebo je dostatočne veľký. Alebo si slečna kúpi psa,“ zasmial sa.
„V skutočnosti, psa už mám, preto hľadám dom a nie byt.“
„Výborne. Za domom je aj záhrada. Má jedno podlažie, ale je rozsiahly. Štyri izby, kuchyňa, veľká kúpeľňa,...“
Všetko, čo nám povedal, nám aj ukázal. A naozaj mal pravdu. Dom bol pekný, dalo by sa povedať, že nový. Len zariadenie bude na mne aké si kúpim. Jediná kuchyňa a kúpeľňa boli zariadené.
Ale predsa sa mi stále do hlavy tisla jediná otázka:
„Prečo takýto prekrásny dom predávate tak lacno?“
Jakubec sa na mňa otočil.
„A vy slečna, prečo odchádzate tak ďaleko od všetkého, čo ste mali vo svojej rodnej dedinke?“
Ostala som ticho. Láskavo sa usmial.
„Vidíte, každý má nejaké svoje tajomstvá. Poďte, teraz vám ukážem záhradu,“ povedal a pokračoval v prehliadke.
***
„By ste neverili, aký bol ten dom pekný. Za 150 tisíc a...“
„Nebol až taký pekný,“ znova mi skočil do reči Jakub. Tentokrát ma to už vytočilo.
„Počuj, Jakub, neviem aký máš problém s tým domom, mne sa páčil. Zatiaľ vedie v mojom rebríčku.“
„Veď si ešte nebola ani na jednej ďalšej obhliadke! Ako môžeš vedieť, či nie sú krajšie a lacnejšie?“ sykol po mne. Ostala som prekvapená sedieť.  A nielen ja.
„Počujte, ja neviem, čo máte vy dvaja medzi sebou, ale je tu príliš hustá atmosféra pre nás troch,“ povedala s nezáujmom Dada.
„Troch, veď nás je tu dokopy sedem,“ zamračil sa Matej.
„To nemyslíš vážne!“ zvolala Janka a vyskočila zo stoličky. Obišla stôl a objala zozadu okolo krku Dadu aj Peťa naraz.
„Čo sa deje?“ spýtal sa pošepky Filip.
„Je tehotná,“ usmiala som sa. Potom zdvihla pohár svojho piva.
„Tak, na počesť nového prírastku do partie,“ zvolala som a napila sa piva. Pri našom stole to zahučalo a všetci im pripíjali. Nálada sa uvoľnila a ja s Jakubom sme zabudli na náš nezmyselný konflikt.
***
„Prečo ste po sebe tak štekali?“ spýtal sa nás Matej, keď ma bol s Jakubom vyprevadiť. Pozreli sme sa na seba, ale nikto sa nemal k slovu.
„Neviem, Maťo. Ten dom nevyzeral tak dobre ako sa na prvý pohľad zdalo. A ten majiteľ...“
„Vraj je to nejaký podnikateľ. No jediné, čo mi nejde do hlavy je to, prečo tak veľký pozemok predáva tak lacno.“
„No vidíš, preto sa mi to nepáčilo.“
„Vidíte. Nedalo sa to vyriešiť bez konfliktov?“ zahlaholil múdru vetu Matej. „Ale ja sa tu odpájam, lebo idem za Betkou ešte.“
„Teraz? O pol jedenástej večer?“
Matej len pokrčil plecami a rozlúčil sa s nami.
„On ju musí strašne ľúbiť,“ usmiala som sa na Matejov vzďaľujúci sa chrbát.
„Aj ona jeho, keď mu dovolí, aby ju budil,“ zasmial sa Jakub.
„Čo ty vieš, možno jej ide spievať serenády pod okno,“ zasmiala som sa aj ja. Hlavou som mu kývla, aby sme pokračovali.
„Ó, drahé ježkove oči, len to nech nerobí,“ zvolal. Nie, Matej naozaj nevie spievať.
V tichosti sme dokráčali až k nášmu domu, kde zase, ako vždy, nesvietila lampa.
„Ďakujem, že si dnes bol ochotný ísť so mnou tak ďaleko,“ povedala som potichu.
„Nemáš za čo, aj nabudúce.“
„Uvidíme, či nejaké nabudúce bude.“
„Ešte ten dom zváž. A skús pozrieť, možno aj tu v okolí niečo bude,“ hovoril potichu.
„Tak sa maj,“ povedala som a pristúpila som k nemu, aby som ho objala. Postavila som sa na špičky a snažila sa dostať do tých výšav, do ktorých narástol.
Objatie trvalo dlhšie než zvyčajne, bolo aj pevnejšie, ale mne bolo dobre.
„Prosím, neodchádzaj, nesťahuj sa tak ďaleko,“ zašepkal.
„Daj mi jeden...“
„Kvôli mne, Kika. Ostaň kvôli mne.“
***
A čo som spravila, ja hlúpa? Kúpu domu som zrušila. Lebo ma pobozkal. Začala som hľadať dom v blízkosti. Lebo mi povedal, že ma ľúbi.
A keď som ani po roku dom nenašla, kúpili sme pozemok. Postavili dom. Mali dvoch psov, huskyho a labradora. Vzali sa. Založili rodinu.
A to len preto, lebo...
...ach, tá hlúpa láska, ktorá ma zachránila pred samotou.

~Inu~

Och, kiežby bol život rozprávkový.