~Maličkosti~

Noc búrok II.

Už niekoľkýkrát sa mi pošmykla noha na klzkých kameňoch, ktoré lemovali našu cestu dole z hrebeňa.
Batoh ma akosi príliš ťažil, neskutočne som sa potila a nohy boli s každým krokom unavenejšie a oči tak isto.
Od noci, kedy nás v stane zasiahlo niekoľko búrok zem ešte poriadne nevyschla, takže sa naša cesta z túry trochu spomalila. Našťastie, po piatich dňoch neustáleho kráčania po hrebeni Nízkych Tatier sa náš výlet blížil ku koncu.
Bola som v tejto partií najmenej zabehnutá v túrach, tak som si s každým prekonaným metrom gratulovala, že som sa dostala až tam, kde som.

Keďže som popustila uzdu myšlienok, upustila som aj od pozornosti a než som sa stihla nazdať, s výkrikom som sa zložila k zemi. A hoci ma veľký batoh chránil pred drsným pádom chrbtom na kamenie, držal ma priklincovanú k zemi. Našťastie ma nič nebolelo.
„Si v pohode?“ Spýtal sa Oliver, keď prišiel do môjho zorného poľa. Skláňal sa nado mnou a v tvári sa mu zračilo znepokojenie.
Len som vydýchla, a pozbierala všetky sily, aby som sa postavila. Keď som už stála, oprášila som si ruky a bez slova pokračovala v ceste.
Posledné dve noci som toho veľa nenaspala. Najskôr tie nekonečné búrky, čo vonku zúrili a potom mi nedali spať myšlienky, ktoré mi neustále vírili hlavou.
Stále som cítila na zátylku Marekov pohľad, no stále sa tváril, že sa nič nestalo.
Tak vie o tom, alebo nevie o tom, alebo sa len pretvaruje, alebo sa nechce strápniť?

O polhodinu sme usúdili, že je čas zastaviť sa a oddýchnuť si. S tichým ďakovaním som zhodila batoh k nohám a sadla si na prvú vec, ktorá sa tam naskytla.
„Smiem si prisadnúť?“ spýtala som sa zo slušnosti, aj keď som už sedela. Marek len pokýval hlavou a ďalej doloval fľašu z batohu. Áno, sadla som si k nemu zámerne, aj napriek množstvu iných prírodných kresiel.
Okolo nás bolo ticho. Príroda prekypovala zeleňou po dažďoch, vyslovene som cítila ako tá príroda žije a dýcha.
„Je tu pekne,“ poznamenala som, ani som poriadne nevedela, že mi to vyšlo z úst. „Chvíľami sa mi ani nechce ísť domov.“
Marek sa začal smiať.
„Áno, videl som s akým odhodlaním si dnes ležala na tom chodníku. Alebo ako si predminulú noc potichu preklínala všetky živly a všetko, čo práve bolo okolo teba.“
„Huš, ja som sa naozaj bála,“ štuchla som ho do pleca.
Každý si viedol svoj rozhovor, alebo len tak sedel, vychutnával si slnko, ktoré pekelne pieklo a pozoroval prírodu. Ako teraz napríklad ja.
„Poviem ti úprimne, aj ja som sa bál,“ prerušil moje úvahy tichý Marekov hlas. Zamračil som sa.
„Boli sme síce na kraji lúky, ale okolo nás boli vysoké stromy. Fúkal príliš silný vietor, blesky šľahali ani si nevieš predstaviť ako.“
„Predstav si, viem si to predstaviť, keďže som tam bola, ležala som hneď vedľa teba,“ uškrnula som sa naňho, ale pri tej spomienke som sa striasla.
„Aspoň som si to vyskúšala a zistila, že ma na stanovačku už len tak ľahko nenahovoríš,“ žmurkla som. Pousmial sa a ponúkol mi z jeho tyčinky. Kúsok som si odlomila. Sladkostí nikdy nie je dosť.
„Ďakujem,“ zamrmlala som.
„Aj ja,“ prekvapila ma jeho odpoveď.
„A za čo?“
„Zažil som kopec srandy na tejto turistike,“ usmial sa na mňa.
„Jaj, aha,“ smiala som sa. „Od excelentných pádov, cez nadávanie, že sa až hory zelenajú, preklínanie toho, kto vymyslel turistiku, až po moje prvé neúspešné postavenie stanu a zablúdenie vo vlaku, to len tak s hocikým nezažiješ.“
Smiali sme sa pri tých spomienkach. Ale ešte stále nie sme doma. Vlaky sú zradné, keď sa žena veľmi ponáhľa na záchod, v stave núdze prejde tri vozne a ani v jednom si nevšimne wc. Nuž, taký je to život, keď som sa donedávna úspešne vyhýbala vlakom so starými vozňami.

Zvyšok osadenstva sa už pomaly začal zdvíhať, preto som sa aj ja začala baliť.
„No poď, parťáčka, čaká nás posledná hodina a pol zostupu,“ povedal, keď už stál pripravený vyraziť a natiahol ku mne ruku. S prekvapeným výrazom som ju prijala a nechala sa vytiahnuť na nohy.
S tichým ďakujem som si vyložila batoh a spolu, bok po boku, sme vykročili dopredu.
Bolo mi s ním fajn. Nebola som pri ňom taká nervózna, bola som... Pokojná.
Ale ako to bolo s tým držaním za ruku? nedala mi tá myšlienka pokoja.
Akoby mi videl do hlavy a počul všetko, čo sa mi tam premávalo. Preplietol naše malíčky.
„Dávaj si pozor, nech si na cieľovej rovinke neublížiš,“ usmial sa, ešte chvíľu sme sa takto držali a potom ma pustil a predbehol, lebo chodník sa zužoval a mňa nechal ísť za ním s tlčúcim srdcom.
Takže o tom vedel, pomyslela som si. Socka jedna ani sa neprizná.
S červenými lícami som pokrútila hlavou a vykročila za ním.

~Inu~

Také lightové pokračovanie poviedky Noc búrok. Nemáš za čo, bro, je to len tvoja vina.
😐