~Maličkosti~

Viac

Postávala pod lampou v tmavej noci. Ticho a pozerala hore do svetla. Sledovali ju jedine zvedavé oči jej psa, ktorý snáď tajne dúfal, že dostane nejakú maškrtu, keď sa zastavili na tak nezvyčajnom mieste. Okoloidúci si ju nevšímali, veď bola len ďalšou z davu. Viac pohľadov venovali svojim telefónom, prípadne pod svoje nohy.
V predvianočnej noci sa všetci ľudia ponáhľali: dokúpiť posledné darčeky, v najhoršom prípade nakúpiť všetky darčeky, ozdobiť stromčeky, prichystať jedlo na zajtra,...
A ona tam stála, ponorená do svojej mysle. Nikto nevedel, kde v skutočnosti bola. A keby to aj niekto chcel vedieť, ona by mu to nepovedala. Určite.
***
Vyšli z baru a jej ospalú myseľ prefackala zima ako v psinci. Ale že by to pomohlo, to tvrdiť nemohla.
Zaspávať začala už pred pol hodinou, kedy Fany doniesla ďalšie pivo a až potom si uvedomila, že ho proste nedá.
Počas toho dňa prešla toľkými náladami, že by sa psychiater čudoval ako môže človek ako ona ešte stáť na nohách.
Smútok nahradil hnev, frustrácia, plač, potom tu bola nádej v lepšie začiatky a nakoniec radosť z toho, že opäť vidí svojich priateľov a jeho.
Nie raz si povedala, aké jednoduché by boli tieto stretnutia, keby tu nie je. Ale potom si uvedomila, že by jej tu chýbal. Bol súčasťou jej samej aj napriek tomu, že on o tom ani nevedel. Trápila sa preňho už dlho. Už ju to ani nebavilo.
Chcela mu všetko povedať, ale bola príliš slabá.
A tak sa naňho dívala, písala mu, písala preňho, aj napriek tomu, že si to nikdy neprečíta, písala o ňom. Len hlúpe náznaky a dúfala, že pochopí. Asi nechápal.
No dnes potrebovala pomoc. Po pár krokoch pochopila, že týždenné nasadenie v práci ju v piatok večer veľmi zmohlo a ona len ledva prepletala nohami.
"Bude ti vadiť keď sa o teba opriem?" spýtala sa potichu.
"Nie, pokojne môžeš."
A tak aj spravila. Ruku zakvačila za jeho lakeť a spolu, pod drobnohľadom celej partie kráčali vpred. Viedli možno trošku nútenú konverzáciu na tému práca a postup v práci a keď im došli slová, len mlčky kráčala po jeho boku, kým sa ostatní rozprávali.
Bola veľmi unavená a ak jej aj priatelia položili nejakú otázku, nezaregistrovala ju a neodpovedala.
Keď neskôr ležala v posteli a nemohla zaspať, rozmýšľala prečo si toto dovolila.
Nemala som to vtedy spraviť. Bola si hlúpa, Dáša.
***
Vedela to aj teraz, keď stala pod lampou a sledovala vločky.
Pes, ktorý ju sprevádzal na miesto stretnutia s priateľmi už bol unudeny dlhým postávaním, tak si ľahol a nezaujato sledoval raz svoju paničku a chvíľu okoloidúcich.
Potriasla hlavou. Uvedomila si, že už mešká, preto pridala do kroku.
O päť minút sa prináhlila ako veľká voda ku stánku s vareným vínom a tam zbadala všetky jej srdcu blízke osoby.
Už z diaľky im mávala, ale len čo sa priblížila veselo ich pozdravila. Mala čo skrývať a vedela to dobre skrývať.
"Dobrý večer," usmiala sa a vybrala sa každého objať.
Niektorí sa hneď zohli k psovi a začali ho hladkať. Ten si ich pozornosť náramne užíval.
"Ako sa máš?" zaznela otázka na Dášu. Pred očami sa jej objavili všetky problémy, hroziaca výpoveď a plač náš každovečerný.
"Výborne, už sú tu Vianoce, konečne sú po rokoch biele, teším sa na darčeky, čo mi pripomína, že som dnes neprišla s prázdnymi rukami," usmiala sa na každého z nich. Aspoň s nimi bola spokojná.
Niektorým z jej priateľov prebleskla v tvári radosť, alebo aj prekvapenie. Nečakali to.
"Ale ešte vám ich nedám," povedala, vodítko podala jednej zo svojich kamarátok a vytiahla peňaženku.
"Punč, alebo varené víno?"

Po pár pohárikoch bol aj pes nespokojný. Labky mal studené od mrazu, nebavilo ho stáť na jednom mieste v obklopení ľuďmi. Skučal, vrtel sa a poťahoval vodítko v snahe ujsť.
Dáša si vzdychla.
"Nerada vás opúšťam, ale už je neskoro a pes začína byť zo mňa na nervy. Takže prišiel asi rad na darčeky."
Nadýchla sa a vydýchla a potom začala z tašky vyberať jeden darček po druhom a dávať ich svojim majiteľom. Ku každému darčeku pribalila aj čosi viac, než to, čo obsahoval farebný papier.
Priateľstvo, spomienky, vďaku, radosť, spokojnosť,...
To však nevedeli.
K jednému z darčekov však pribalila omnoho viac ako by kto uhádol.

Posledný zvyšok lásky, ktorý som k tebe cítila. Viac už nemám a viac už nedostaneš, myslela si pri balení darčeku, a aj teraz, keď mu ho podávala.

" Ďakujem," ozývalo sa odvšadiaľ.
"Užite si Vianoce, uvidíme sa po sviatkoch."
Po posledných objatiach sa otočila na päte.
Domov sa jej kráčalo ľahšie. Nielenže mala vyprázdnenú tašku, ale hlavne srdce.

Bola spokojná.

~Inu~