~Maličkosti~

Za hranice

Bol to taký bežný pracovný deň. Bolo nasypaného čerstvého snehu asi desať centimetrov, šmýkalo sa a ona nadávala. Nenávidela zimu.
Všetko bolo čarovné, ako z knihy Lev, šatník,  čarodejnica z kroník Narnie, teda len v prípade, že mohla ostať v posteli celý deň so šálkou teplého čaju a svojou milovanou mačkou schúlenou pri jej hlave.
Ale vtedy to bol obyčajný pracovný deň.

V práci nemala vo svojom nasadení čas myslieť na sedenie zo dňa predtým.
Vlastne ani nechcela. Doktorka jej nepovedala najlepšie spravy. Hoci to, čo už dávno tušila, ale verila, že to nie je tak zlé.

Pracovný deň sa zmenil v momente, keď si ju zavolala šéfka.
Dlhá debata o tom, že si nie je istá, či pracuje dostatočne a hlavne, či dokáže vydržať psychický nátlak ľudí volajúcich každé dve minúty sa skončil v momente, keď povedala jedinú vetu:
"S tvojim myslením by som sa už dávno zabila."

Nádych, výdych.

Nádych, výdych.

Sadla si za volant, naštartovala. Zaradila spiatočku, vycúvala z parkoviska, zaradila jednotku, išla.
Ani nevedela ako.
"To je v poriadku, ona o tom nevie," šepkala si zadúšajúc sa plačom. "Nechcela ti ublížiť."
Rukávom si utierala slzy. Potrebovala vidieť na cestu. Potrebovala odtiaľ utiecť čo najďalej. Chcela zmazať svoje myšlienky, no oni jej ako nakazené potkany hrýzli do slabých častí jej osobnosti a nechávali za sebou mor.

Pred dverami domu sa nadýchla. Nahodila svoju chladnú masku a vstúpila.
"Dobrý deň," pozdravila sa tak, ako vždy.
"Ahoj, Lenka, aký si mala deň v práci?" spýtal sa jej ocko.
"Výborný, nemôžem sa sťažovať," usmiala sa naňho.

...zabila by som sa.

O nohu sa jej obtrel kocúr Lace. Biely kocúr s jedinou nohou čiernou a modrými očami. Vysolila zaňho strašné peniaze, ale všetko to sa jej vrátilo v podobe šťastia, ktoré jej prinášal v ťažkých chvíľach. 
Zohla sa k nemu a zdvihla ho.
"Ahoj, poslúchal si?" škrabkala ho za ušami.
Kocúr spokojne priadol.
Vyšla do svojej izby na poschodí, tam ho položila na zem a pustila si hudbu.
Jemnú a pomalú. Vôbec nie takú, akú jej doktorka odporúčala. Nechcelo sa jej počúvať nič veselé.
Ľahla si na posteľ a vzala do rúk telefón.

Prídi.

Napísala len jedno slovo, ale predsa o polhodinu zvonil zvonček pri dverách. Rodičia už jej kamaráta poznali, preto ho hneď pustili za ňou do izby.
Našiel ju schúlenú v posteli so zavretými očami.
Vo vzduchu sa niesol smútok vanúci od tej nešťastnej kôpky na posteli. Keď sa Frederik priblížil, Lace naňho zaprskal.
"Ach jaj, niečo sa stalo," skonštatoval Frederik. Lace nikdy nechcel nikoho pustiť k Lenke, keď bola smutná.
Teraz ležala na posteli a vyzerala, že drieme. Potichu nadvihol perinu a vkĺzol ku nej. Lace ďalej prskal a ježil srsť.
"Lace, prestaň," zachrapčala potichu a pohladkala kocúra.
"Čo sa stalo?" spýtal sa. Odpoveďou mu však bolo len ticho.
Pochopil. Nechcela sa o tom teraz rozprávať. Pravdepodobne mala za sebou dlhý plač a teraz chcela len cítiť, že v tom nie je sama. Zozadu ju objal.

Už dlhšie to vyzerá, že medzi sebou niečo majú. Ani jeden by sa tomu nebránil, nebyť Lenkinej choroby. Ona mu nechce ubližovať, ale bytostne ho potrebuje a on ju nechce tlačiť do veľkých rozhodnutí. Jej doktorka mu to jasne kládla na srdce.
No sú tu stále jeden pre druhého.

Frederik sa zamýšľal, koľkokrát už u nej prespal. Za posledných pár mesiacov to bolo pod chvíľou. Presne pre tieto chvíle. Keď Lenka potrebovala oporu, lebo sama by to nezvládla.

Hlavu si oprel o jej chrbát a zavrel oči. Zaspal.
Keď sa zobudil, bola už tma, ale tušil, že ešte nie je veľa hodín. Lenka sa naňho pozerala. Cítil to. A mal pravdu. Vo svetle pouličných lámp videl, ako sa opiera o stenu a v náručí drží kocúra.
Obrátil sa na chrbát.
"Si zaujímavý keď spíš," povedala. Doslova počul, ako sa snaží usmiať sa, ale jej pocity jej to nedovolili.
"Hovoríš mi to vždy, keď zaspím," pousmial sa.
"Ešte som nestretla človeka, ktorý by bol schopný zaspať s nosom pod perinou."
"Ty máš čo hovoriť, keď ti vidno spod periny len nos," natiahol sa a brnkol jej po nose.
"Povedala mi, že s mojim myslením by sa už dávno zabila."
Povedala hneď a Frederik vystrelil do sedu. V duchu už plánoval vraždu.
"Kto?"
"Šéfka."
"Prečo?"
"Lebo som iná. Lebo som chorá. Lebo som nanič," šepkala. Cítila, ako ju chytá panika.
Rýchlo a plytko dýchala, potrebovala sa niečoho chytiť, nejako odstrániť tú príliš veľkú hrču v krku. Hľadala vo veľkom prúde aspoň slamku, ktorej by sa zachytila.
Nenávidela pocit, keď už si myslela, že je všetko v poriadku, ale potom sa to vrátilo a ona zrazu nemohla dýchať.
"No tak, to predsa nie je pravda," objal ju Frederik.
"Vraj to nikam nikdy nedosiahnem. Som hlúpa, Frederik."
Frederik ju kolísal v náručí a snažil sa ju aspoň trošku upokojiť. Akoby sa aj Lace snažil upokojiť svoju paničku. No nakoniec to vzdal, vykrútil sa jej a odkráčal cez odchýlené dvere von z izby.
"Čo ak má pravdu a ja nikdy nikam nezapadnem? Čo ak má pravdu a bezomňa by tu bolo lepšie?"
Frederik sa odtiahol.
"Teraz brzdi."
Pozrela naňho uplakanými očami. Aj v tej tme videl, ako bojuje sama so sebou, akoby chcela tie myšlienky najskôr v sebe potlačiť, než ich vyslovila.
"Ak by bola všetko toto pravda, tak by som ti nemohol povedať ako ťa mám rád."
"Máš ma rád?"
Frederik sa nadýchol. Ešte si nezvykol, že jej to môže opakovať milión krát, proste sa potrebuje uistiť. Démoni v jej hlave nechcú, aby uverila čomkoľvek peknému.
"Najviac na svete. Neviem, čo by som tu bez teba robil."
"Kam by si až za mnou šiel?"
"Keby bolo treba, tak aj ďalej ako na kraj sveta."
"Prečo to len robíš?" spýtala sa, ale odpoveď nechcela. Len ho objala.  Frederik si ju pritúlil a ďalej ju kolísal.
Bola taká nepredvídateľná. A tvrdohlavá. Ale mal ju tak veľmi rád.
"Aj ja ťa mám veľmi rada," zašepkala.
"Ale vždy sa bojím povedať to nahlas, nech to zlo vo mne nezožerie a nespraví z toho tú najhoršiu spomienku."
"Nemáš sa čoho báť, Lenka. Budem ťa chrániť až za hranice možností."

~Inu~