Úvod

541 20 12
                                    

Bol úplne normálny deň ako každý iný. Pomaly začínal január a ako každý deň som išla zo školy domov, tešila som sa lebo zajtra začína víkend. KONEČNE. Tešila som sa už len z toho dôvodu že som mala íst cez víkend s rodičmi k babke a dedovi. Tešila som sa že budem opäť s nimi, kedže bývajú od nás asi hodinu a pol autom, a rodičia stále pracujú nemám inú možnosť ako tam chodiť. A auto nemám. V novembri budem mať len 17. Inak som normálne vychované dievča z dobrej rodiny.

Mama robí učiteľku na základnej škole, čiže keď potrebujem z niečím pomôcť, tak mi bez problémov pomôže. Otec robí zas na stavbe, málokedy býva doma kedže stále ho niekam inam premiestnujú. Aspoň že na víkendy chodí domov.

Konečne prišla sobota, poriadne som ani oka nemohla v noci zažmúriť lebo na dedka a babku som sa naozaj a úprimne tešila. Boli to mamininý rodičia, z otcovej strany si babku a dedka nepamätám, umreli keď som mala rok. Ale mama mi o nich niekedy rozprávala, vraj že dedko mal rád alkohol a babka bola s toho strašne smutná vraj dedko bol na ňu hrubý keď mal vypité. A to je aj príčinou prečo dedko umrel, prepil sa na druhý svet a babka vraj od žiaľu umrela asi týždeň po tom. Neviem čo je na tom pravdy.

Zrazu mu niekto zaklopal na dvere "Leuška už si pripravená, máš zbalené všetko čo potrebuješ" mama samozrejme že mama kto iný by to mohol byť? Jedine babka s mamou mi stále hovoria Leuška ako keby som mala stále 6 rokov. "Mama nehovor mi stále Leuška, nemám 6 rokov, už budem mať 17 a navyše ideme len na jeden deň, nejdeme na 2 týždňe" moja mama vždy zo všetkého robila komára somára, preto som ju mala tak strašne rada. "Dobre Lei, rob čo chceš ale nepober si zbytočne veľa hlúposti, o 10 min ťa čakáme aj s tatinom dole pred autom, švihaj dievča". rýchlo som dobalila ešte zopár vecí a utekala za rodičmi.

Autom sme išli pomaly, mala som pocit že k babke a dedkovi ani neprídeme. Keď sme konečne dorazili k ním, bolo asi pol druhej poobede. A babka s dedkom rovno za mnou. "No ahoj Leušička moja, ako sa máš? škola stále poslúcha?" no vynadať som jej nemohla, mala som ju rada tak som jej na všetko a slušne odpovedala. Keď sme sa konečne dorozprávali ani sme sa nenazdali a bol tu večer a s ním aj chutná večera od babičky. Babka dobre varila, hlavne mi chutili tie jej koláčiky čo vždy piekla a po ktorých keď sme odchádzali domov som mala o 2kg viac. Vedela som že aj teraz to tak bude.

Večer keď sme už všetci ležali v posteli som premýšľala snáď nad všetkým. Ako tento deň rýchlo ubehol a že zajtra sa už vraciame domov a pozajtra zasa škola. Ako ja ju neznášam, ale zas učím sa dobre, známky nemám zle len školu nemám rada. Asi preto že nemám skoro žiadných kamarátov, iba najlepšiu kamarátku Veroniku. Chcelo by to už konečne niekoho nového, ale koho?

No ako sa vám zatiaľ páči prvá časť alebo resp. prvá kapitola? Môže byť aj pokračovanie? Budem vďačná aj za niake tie komentáre, kedže som v písani nováčik.. Ďakujem 😊❤️

Vaša
Ladylline

Zamilovaní až po uši ✔️Where stories live. Discover now