Zamilovaní až po uši ✔️

Faloš

A druhý deň ako som stretla Veroniku som na ňu hneď vybehla. "No ahoj, kde si bola celý čas keď som ťa hľadala?" spýtala som sa. "Čaaau, vieš čo sorry ale musela som isť po štvrtej hodine domov, mama mi volala že musím s ňou ísť niečo vybaviť." povedala. Vôbec ale vôbec som teraz Veronike čo hovorila neverila, niečo mi tu veľmi smrdelo a ja som musela zistiť že čo. "Noo dobre, a čo si mi to chcela vlastne povedať, vraj že neuverím" spýtala som sa jej. "Iba že býva vedľa v paneláku" povedala a mne skoro oči z jamiek vypadli. "Prosím?" spýtala som sa. "No dobre si počula moja, nebýva tam síce dlho len niaky ten rok, ale býva vedľa teba. Tiež som pozerala na ňho ako blbá keď mi to povedal, však ste sa museli niekedy stretnúť. Ešte si ho tam nikdy nestretla?" spýtala sa ma. "Tak to teda nie, nikdy v živote. Som prekvapená. A ty vôbec odkiaľ máš toľko informácii ohladne jeho?" spýtala som sa teraz ja. "Tak vieš, ak príde správna príležitosť, treba ju využiť" povedala. "Mimochodom, môžem ťa o niečo poprosiť?" spýtala som sa Veroniky. "A o čo?" odpovedala. "Keď už si taká rozbehnutá, že nič ti nerobí problém atď.. Nespýtala by si sa ho či sa mu páčim?" spýtala som sa jej a zároveň som sa začervenela pred vlastnou kamarátkou. "Ale ale, ty máš úmysle s ním niečo mať, a kamarátstvo to neni" odpovedala. "No dobre preklukla si ma, možno hej, páči sa mi šialene, nikto sa mi nepáčil tak ako on. Tak čo zistíš to prosím ťa?" spýtala som sa. "Áno zistím a ja už teraz bežím, tak zatiaľ."

koniec vyučovania skončil úplne a ja som celý deň premýšľala nad Veronikou že sa mi na nej niečo nezdá. Bola úplne iná ako predtým. Ako by sa vyhovárala, klamala mi, alebo niečo podobné. Akoby si to o Denisovi možno aj vymyslela. Najlepšie by bolo ak by som sa spoznala s Denisom, a všetko by som sa na to spýtala osobne. Dnes ani Denis nebol v škole. Neviem čo sa zo všetkými deje. Snáď zajtra príde.

Prišla som domov, mama a otec boli doma. Otcovi stále ešte nevolali z roboty a mama bola s toho dobre na nervy. Nieje príjemne keď musí zarábať len jeden rodič. Síce na chvíľku ale ani tá chvíľka nevieme, koľko bude trvať. Mama prišla za mnou. "No čo moja, je niečo nové v škole alebo tak? Dávno sme sa nerozprávali." spýtala sa ma. "To máš pravdu, ani si nepamätám kedy sme sa takto spolu rozprávali, asi naposledy vtedy, keď mi Veronika ublížila" odpovedala som mame. "Inak, ako to dopadlo s ňou? Už je všetko v poriadku?" spýtala sa ma. "Áno je, akurát k nám prišiel nejaký nový chalan, volá sa Denis a strašne je pekný." povedala som mame. "Ale ale, tebe sa tam niekto začína páčiť." povedala s úsmevom. "Áno tak trošku" zrazu z dola kričí otec. "Poďte niekto otvoriť, nemám čas robím večeru" pozrela som sa na mamu. "Idem ja mami, aj tak nemám čo robiť." išla som teda dole otvoriť dvere a skoro som neverila vlastným očiam...

Čo hovoríte na siedmu kapitolku? Poprosím komentíky. Veľmi pekne ďakujem čitateľom 😉

Vaša
Ladylline