Argia ✔

KAPITOLA PRVÁ

Kráčala meravo ako doska. Nič ju nemohlo vychýliť z rytmu, do ktorého sa dostala. Dlho rozmýšľala, či to urobiť. Potrebovala sa zveriť, musela niekomu povedať pravdu.

Chodby Officia boli vyprázdnené. Všetci agenti bývali o tomto čase vonka, v teréne. Hľadali Označených a zabíjali ich. Oslobodzovali tak planétu od Temnoty, ktorú zo sebou priniesli. Ale on s nimi nebol. On nikdy nepracoval sám.

Pripadala si prázdna, jej city boli preč, ostal len strach. Na očiach jej sedeli tmavé slnečné okuliare, ruky jej viseli pozdĺž tela. Pokožku mala bledú od nedostatku slnka a jej nálada bola chladnejšia, ako kedykoľvek predtým.

Túto cestu by zvládla aj za spánku, už roky brázdila tieto chodby. Vedela, kedy ísť rovno, kedy zahnúť, trasu mala presne určenú. Spomínala si na dav. Keď sa tu objavila prvýkrát, bála sa vysokých mužov a tenkých žien, do ktorých narážala každú chvíľku. Zazerali na ňu a tvárili sa nahnevane. Nikdy si z hlavy úplne nevytisla tie pohľady, ktoré ju ťahali z kože. Vtedy kráčala podobne, ako teraz. Nevýrazne, snažila sa zapadnúť. Teraz ale nemala kde. Mohla len splynúť so stenou.

Jej pohľad upútali dvere na konci chodby. Sklenená výplň bola nepriehľadná, ale vedela, že on tam je. Bol tam vždy, ak tam nebola ona. Živo si dokázala predstaviť jeho neprítomný pohľad, ako pozerá do počítača a sústredene tlčie klávesnicu.

Napriek mizernej nálade sa musela pousmiať. Vtedy bol taký roztomilý. Pokrútila hlavu a pridala do kroku. Pred dverami, ale zaváhala. Rozmýšľala týždne, no stále si nebola istá, či sa mu zveriť. Dôverovala mu, ale strach ju stále ovládol. Bola to jej chyba, vec, ktorú nedokázal napraviť. Bola zbabelá, nech si už mysleli čokoľvek.

Nevedela, ako to príjme. Bol to skvelý človek, nepochybne najlepší, akého kedy mala česť spoznať, ale mal aj svoje zlé vlastnosti. Bol oddaný Officiu, ako pes svojej gazdinej. Ale aj jej bol verný.

Zhlboka nasala vzduch do pľúc a prinútila sa k stisnutiu kľučky. Mala pocit, že túto voľbu ešte oľutuje. Vošla bez ďalších úvah a okamžite sa na ňu uprel pár očí, ktoré tak dôverne poznala.

Zreničky pokrývali väčšinu dúhoviek zelenej farby a pri pohľade na dlhoročnú kamarátku zaiskrili. Pery sa mu roztiahli do úsmevu a okamžite vstal od pracovného stola. Bol nesmierne rád, že je tu.

„Argia," prehovoril ticho, keď zavrela za sebou dvere. Už ju nejakú tú dobu nevidel. Mala dlhé, ale zaslúžené, voľno, ktoré trávila zavretá vo svojom byte.

Ten mesiac, čo o nej nemal žiadne správy, bol preňho mučením. Dúfal, že sa čoskoro objaví, ale nič si nesľuboval. Ona bola ako medveď. Dlho si škrobila na voľno, potom si ho naraz vybrala, ako zimný spánok. To prirovnanie vymyslela ona.

„Theo," usmiala sa trocha neisto. Až teraz si všimol, že s ňou niečo nie je v poriadku. Telo, inokedy plné života, mala ochabnuté, pokožku ešte belšiu, ako zvyčajne, čierne vlasy nemala vo svojom zvyčajnom drdole, ale voľne jej padali pozdĺž tela až k pásu.

„Deje sa niečo?" spýtal sa podozrievavo. Nemal rád, ak pred ním niečo tajila a to fungovalo i opačne. Preto si zásadne všetko vraveli.

„Potrebujem sa s tebou porozprávať," hlesla potichu po kratšom zaváhaní. Takto Theovi naháňala husiu kožu. Takúto bez života ju ešte nevidel.

Bezhlavo prikývol a chcel k nej vykročiť, no ona ho ráznym zdvihnutím ruky zastavila. „Dnes príď ku mne hneď, ako skončíš." Povedala bez debaty a zvrtla sa na päte. Theo sa nestihol spamätať a už jej nebolo.

Bezvládne klesol na kancelársky stôl a ruky spustil vedľa tela. Nedokázal si predstaviť, čo jej priateľku, večnú optimistku a energickú bombu, tak rozladilo. V mysli sa mu vybavila iba jedna vec, ktorá ju mohla takto zničiť, ale tú ihneď zamietol. Ak by sa Gal niečo stalo, už by o tom počul. Alebo nie?

Odhodlanie povedať mu všetko Argiu opustilo vo chvíli keď zazrela jeho žiariace oči. Jemu na nej záležalo, netušila, akoby sa zachoval. Bol dosť nepredvídateľný a táto situácia dosť háklivá. Neexistovala možnosť, ako z tohto vyviaznuť so zdravou kožou.

Nasadla do čierneho, mimoriadne luxusného, auta, na ktoré si šporila asi milión rokov. Pred troma mesiacmi, dosiahla svoj cieľ a toto auto bolo ako čerešnička na torte.

Vlastný byt okorenila týmto nečakaným spôsobom. Išlo o nový model, ktorý nepoháňal benzín, či nafta. Využíval svoje okolie a vzduch, ktorý do seba nasával, následne vylučoval, poháňalo auto. Nieže to neškodilo prostrediu, ale aj auto bolo tiché ako myška.

Počas cesty mala hlavu prázdnu, nechcela sa zamýšľať nad tým, ako sa dnes všetko pokazí. Iná možnosť, totižto, neprichádzala do úvahy. Navonok, si o nej každý myslel, aká je tvrdá, neoblomná a optimistická. Bola to škrupina, ktorá ukrývala jej skutočnú podstatu. Bola slabá, trpká a pesimistická, no skôr realistická. Ale v tomto svete, boli pesimisti o kus optimistickejší, ako realisti. Tu nebolo niečo, ako viera a šťastný koniec. Bola len tma.

Vystúpila pred malým panelákom, v ktorom mala prenájom len ona. Bola to nebezpečná štvrť, čo ona dobre vedela. Spätne ľutovala, že neposlúchla matku.

Schody vŕzgali pod jej krokmi. Budova bola stará, ale jej byt bol špičkový. Nábytok bol úplne nový a technológia bola tiež vysokoúčinná. Jediným problémom bol smrad.

Nevedela sa ho zbaviť od istého momentu, na ktorý len nerada spomínala. No dnes bude musieť.

Som tu s prvou skutočnou kapitolou :D Ako sa zatiaľ páči? :D