Argia ✔

KAPITOLA TRIDSIATA

Gjafari sedel vo svojom kresle a počúval výklad dvoch mladých. Argia sa vyhýbala očnému kontaktu, za to Theo hovoril až príliš zapálene. Akoby sa mu v hlave rozsvietila žiarovka a nemala v pláne zhasnúť.

Keď skončili, Gjaf si založil ruky na hrudi a premeral si ich. „Takže to môžem chápať tak, že sa tej úlohy ujmeš, Argia?"

Theo tiež pozrel na svoju spoločníčku a Gjafovi neušlo, že sa na ňu pozerá inak, ako doteraz. Ten chlapčenský strach z jeho očí zmizol. No stále tam ostávala tá tichá a mierne bojazlivá povaha malého chlapčeka, ktorý by sa skryl za sukňu maminky. Ak by mohol.

Argia vyzerala rozhádzane. Zdalo sa, že sama nevie, ktorým smerom sa má vybrať. Bolo to tak. Skúsiť to a tým sa možno zabiť? V poriadku, to, čo sa deje teraz, ani tak nie je život. Je to len prežívanie. Oveľa viac ju trápilo, žeby si musela so sebou vziať Thea. Žeby tu musela nechať svoju malú sestričku a mamu. Nič iné nebolo natoľko dôležité.

Napokon prikývla. Došlo jej, že nežijú ani oni. Schovávajú sa v tmavom dome deň čo deň a ona to môže zastaviť. Ak... ak sa jej to podarí, jej malá sestrička môže žiť krásny život. Nemusí sa každý deň krčiť v kúte a báť sa toho, čo prinesie ďalší deň.

Možno to bolo prehnané, jasné, bolo to nadmieru prehnané, keďže Gal nikdy nebola tak úplne normálna a svet naokolo vnímala skreslene. Ale aj tak. Tá nádej bola silnejšia ako realita.

„Dobre," prikývol Gjaf. Neprekvapovalo ho to. Len nečakal, že sa súhlasu dočká tak skoro. „Skôr, akoby sme s niečím začali, musíš vedieť, že Lucius neklamal. Skrýva sa v tebe sila."

„Aká sila?"

„Mocná," povedal a vstal. „Daná prírodou."

„Ako to myslíš?"

Gjaf prešiel do kuchyne a dal vrieť vodu. Mal pocit, že ho čaká dlhá noc. Káva mu zabezpečí, aby nezaspal pri niečom dôležitom. „Myslím to tak, Argia, že každý človek má od prírody nejakú schopnosť. Niekto je úžasný kuchár, iný záhradkár. Skôr, akoby sa človek počal, osud mu pridelí úlohu, ktorú musí vykonať. Pre niekoho je to len výchova detí, pre iného vedenie ríše. Príroda, alebo osud, vytká v našej duši pavučinu, ktorá nás vedie. Smeruje nás tým smerom ako neviditeľný magnet a ťahá za splneným cieľom. Je to jednoduché. Osud nám to istým spôsobom dá najavo. Našimi menami."

Theo sa zamračil. Len jemu prišlo čudné, čo ten šaman rozprával? Mená im vyberali rodičia, nie nejaká sila z vesmíru. „Ako to?"

„Je to ako šepot v hlave." Tajomne sa usmial a zalial tri šálky kávy. „Každé meno je niečím výnimočné a ak človek vie, kde sa pozrieť, môže si vyveštiť vlastný osud. Viete, veštci neexistujú. Len, hmmm, povedzme, že sa vyznajú v slovníkoch."

Theo šokovane pokrútil hlavou a pozrel na Argiu, akoby si myslel, že Gjafovi preskočilo. Ale Argii sa to páčilo. A začalo ju to zaujímať. „Napríklad?" skúsila šťastie.

„Napríklad Gjafari." Predniesol a kývol im k stoličkám. Posadali si okolo stola a on pre nich zložil kávy. „Znamená to obchodník. V Islandčine. V podstate, vyšlo mi to."

Bez pochýb, prebleslo Theovi mysľou. Ten chlap bol najväčší pašerák magických predmetov, akého poznali. „Čo ja?" spýtal sa. Začalo ho to zaujímať.

Gjafari sa pobavene uškrnul. „Nasledovať, Theo. Vietnamčina." Toto mu už taký zmysel nedávalo.

„Koho mám nasledovať?"

Gjaf kývol rukou k Argii. „Svoju spoločníčku, predsa."

Argia zvraštila obočie. „Čo to moje?"

Gjafari sa veselo usmial. „Baskičtina. Argia, tvoje meno znamená svetlo." Skôr, akoby sa Argia stačila spýtať na význam, Gjaf pokračoval: „Pamätáš si na tú pesničku? Ktorej refrén znel Démoni rozbijú múry domu, svetlo je jediná vec, ktorá dokáže poraziť tmu?"

Argia prikývla. Pamätala si tú temnú básničku, ktorú jej otec raz za čas zaspieval. Jej verše boli plné chladu, tmy a bolesti, no v refréne, práve ten jede verš, kde sa hovorilo o svetle, sa nachádzala tá maličká nádej, že svitne na lepšie časy. „A?"

„Svetlo je skutočne jediná vec, ktorá dokáže poraziť tmu, Argia. A v našom prípade si svetlo ty." Gjaf rozprával s istou tajomnosťou, Theovi sa zdalo, že toho hoci povedal veľa, vie zo všetkého ešte viac. „Bolo ti predurčené stať sa niekým väčším, Argia. Od prvého momentu."

Argia zostra vydýchla. „Čiže je to môj osud. Ani ak by som chcela, by som sa mu nevyhla."

Gjafova tvár zvážnela. „Máš pravdu. Osudu sa nevyhneš. Avšak, môžeš sa pobrať rôznymi smermi."

Argia zvraštila tvár. „Čiže?"

„Mohla by si sa na to vykašľať a predávať lampy," uškrnul sa Gjafari. „Ale máš moc. Si Označená. Máš silnú vôľu, ktorou dokážeš podmaniť aj dušu Prvotného Označeného. Bola by škoda premárniť to na predaj lámp."

„A to by znamenalo, že ja by som ju v tom biznise nasledoval?" spýtal sa Theo, ktorý v tom mal ešte stále obdivuhodnú šarapatu.

Argia sa nezdržala a aj napriek vážnej téme sa zasmiala. „Samozrejme, Theo," zazubil sa Gjaf. „Budeš lampičkovať."

Ide sa predávať lampičky :DD