Argia ✔

KAPITOLA DVANÁSTA

Na cestu dopadali zlovestné tiene stromov naokolo. V diaľke znel tajomný šum, ktorý neveštil nič dobré. Argia kŕčovito zvierala volant a dúfala, že sa dostane domov čo najskôr.

V ich svete vládla tma takmer celý deň, no bolo niečo iné, medzi dennou a nočnou tmou. Bolo dávno po deviatej hodine večer a Argia vedela, že ak sa nedostaví domov včas, zrejme sa rána nedožije.

Problém bol však v tom, že teta Kalana žila na opačnej strane mesta ako Argia. Nebyť toho malého incidentu s tým medailónom, bola by už doma. No takto, po tom všetko, čo sa udialo, stále vrhala pohľad na malú bižutériu na sedadle spolujazdca.

Argia pridala plyn až skoro preletela výmole na rozbitej ceste. Musela to stihnúť. Navyše, v tú noc mal prísť Theo. Argia len dúfala, že na to zabudol, hoci to nebolo pravdepodobné.

Na jej čele sa začal zrážať pot a ona počuteľne zaskučala. Nerozumela tomu. Ešte nebol čas na premenu. Ale v posledných dňoch sa všetko menilo. Útoky Označených boli častejšie a intenzívnejšie. Argii sa to nepozdávalo.

Dupla na plyn hoci už dávno prekročila dovoľovanú rýchlosť a uháňala kľukatou cestou. V duchu sa modlila, aby to stihla. Musela to stihnúť, jednoducho musela.

Náhli pohyb v kríkoch ju donútil zabrzdiť. Za škrípania pneumatík a hlasných nadávok zastavila. Čakala, že sa spoza odumretých kríkov vyšuchce nejaká lesná zver, ktorej sa podarilo nejakým zázrakom prežiť. Mýlila sa.

Dych sa jej zasekol v hrdle, keď jej zrak padol na Označeného. Sivastá pokožka mu ovísala a nesilné reflektory auta mu s ľahkosťou presvietili všetku kožu. Oči mal čierne ale to, čo bývalo kedysi dúhovkami, svietilo akoby sa rozpálil oheň.

No zuby mal normálne, rovnako ako nechty. Z toho, i keď v šoku, Argia usúdila, že sa premenil len teraz.

Monštrum zastalo pred autom a hypnotizoval Argiu spoza čelného skla. Jej vyschlo v hrdle a brucho jej chytil kŕč. Vedela, že tentoraz nestihne ujsť a dať si bobule. Bola odsúdená na prebesnenú noc.

Zalialo ju teplo a zima zároveň. Triasla sa, no musela si ovievať tvár. Najskôr pocítila jednu osamelú kvapku krvi ako vyteká z jej nosa. Pár sekúnd na to, sa k tomu pripojili i ďalšie a ďalšie kvapky až sformovali prúd krvavého potôčika. Netrvalo dlho a ústa jej zaplavila kovová pachuť a z očí sa jej skotúľali krvavé slzy. Odporná chuť bordovej kvapaliny jej dráždila chuťové bunky a jej prítomnosť štípala Argiine oči. Mala pocit, že sa zblázni.

I naďalej zvierala volant, nedokázala ho pustiť pomedzi prsty. Krv jej vyrážala všade na tele, bol ako pot len v karmínovej farbe a Argia cítila ako z nej pomaly vyteká i posledná kvapka.

Bolesť ju mučila no zatínala zuby a nekričala. Nechcela zbytočne privádzať pozornosť. Rukou, zleptanou od krvi, siahla po náhrdelníku. Nechcela ho tam nechávať, napospas svetu naokolo. Myšlienky jej pomaly bledli a vedela, že čoskoro stratí vládu nad vlastným telom.

Krvavými rukami sa dotkla medailónu ale ten sa pod jej dotykom rozpálil a Argia chtiac-nechtiac vykríkla a medailón jej vypadol z ruky. Prehla sa v páse a z úst jej unikol bolestivý výkrik napriek všetkému jej odhodlniu.

Trasľavo vytisla z pľúc posledné zvyšky vzduchu. Celú tvár, ruky i nohy mala od vlastnej krvi. Pred očami sa jej zahmlievalo od bolesti. Telo sa jej triaslo kvôli zadržovanému bolestivému výkriku.

Stratila vládu nad vlastným telom a roztrasenou rukou otvorila dvere auta. Padla rovno na tvrdý asfalt, ale jej ruky, ktoré už nedokázala ovládať, ju podopreli, tak nekvacla tvárou do výmoľa.

Pomaly si vydriapala z auta aj zvyšok tela a postavila sa na rovné nohy. Bola ako vo filme, všetko videla ako na nahrávke. Vedela čo sa deje no nezmohla s tým nič. Mohla len nečinne sledovať dianie.

Jej zrak bol ale nanič. Nevedela poriadne rozoznávať okolie a všetko sa jej spájalo do jednej tmavej šmuhy. Za to sluch a čuch mala až pridobrý. Ten druhý Označený stál sotva meter od nej. Počula jeho prerývaný dych a cítila ten typický pach hniloby. No síra nikde.

Počula ako na ňu ten druhý zavrčal a ona mu to oplatila. Z hrdla sa jej vydralo niečo, čo sa nedalo porovnávať s ľudským vrčaním. Znelo to ako lev. Ako poriadne naštvaný lev.

Označený sa pohol smerom k Argii, videla jeho siluetu, no jej telo odmietlo zacúvať. Postavila sa do obranného postoja. Vystrela sa, aby vyzerala väčšie a vycerila zubiská. Nebezpečne nimi zacvakala a Označený zaváhal.

Namiesto toho, aby sa rovno priblížil k nej zamieril doprava. Obišiel auto, no Argia si na ňom stále udržiavala ostrý pohľad.

Zrazu siahol na auto a bez všetkého sa mu podarilo vytrhnúť dvere z pántov. Skočil dnu a Argiino telo konalo reflexívne. Zajal ju neznámy pocit, ktorý by nedokázala popísať. Jej inštinkt ju jednoducho viedol.

Pár rýchlymi krokmi sa dostala k zničenej strane auta. Označený bol na sedadle spolujazdca a prehrabával sa v jej kabelke. „Vŕŕŕŕŕŕŕ," vyletelo z Argie nasršene.

Vychmatla mu z rúk koženú kabelku a hodila kus, vtedy bezcennej, veci na krajnicu. Počula, ako z nej všetko vypadalo na cestu ale nezaoberala sa s tým.

Vrhla sa na Označeného. Schmatla ho za rozdriapané tričko a vytiahla von. On odolával a strčil do Argie, čím ju vyviedol z rovnováhy. Zatackala sa a zrútila na zem. Stiahla so sebou aj Označeného.

Obaja padli do priehlbiny vedľa cesty. Pazúry Označeného sa zaborili do Argiinej pokožky no vtedy to skoro necítila. So zavrčaním odsotila monštrum a postavila sa na štyri ako skutočné divé zviera. Vycerila jeho smerom tesáky a pazúry zaryla hlboko do mäkkej pôdy.

Odrazila sa a jej skok bol dlhý niekoľko metrov. Dopadla priamo na Označeného a pazúrmi mu začala driapať krepovú pokožku. Nevalila sa z neho krv, nedialo sa nič, len sa jeho telo strácalo pod jej dotykom. Do krku mu zaborila zuby, hoci si pripadala ako upír a vytrhla z neho kus tela. Prestal sa pod ním zmietať, z čoho usúdila, že je po ňom.

Argia to síce nechcela, no jej telo, ovládnuté pudom démonov, chcelo nájsť krv. Preto trhala zubami-nechtami to telo, až kým z neho neostala len kopa kostí a roztrhaná svalovina.

Argia si pripadala ako nepríčetná, ale bola bezmocná. Vedela, že takýto horor by si nikdy nepozrela. Na druhej strane, začala Označených chápať. Aspoň z časti. Nezabíjajú pre to, lebo sú to divé, neskrotiteľné monštrá a vyžívajú sa v tom. Nie, to nie. Chcú len prežiť. Zápasia o vlastný život a hoci jej to prišlo i naďalej rovnako odpudzujúce, rozumela tomu.

Zrazu začula zvláštny zvuk. Bol to motor auta, ktorý sa približoval. Jej označená povaha ju vábila, nech ostane a vychutná si čerstvú krv, ktorá jej dá život. Ona však zápasila. Mala pocit, že to konečne pochopila a bola dosť silná vzdorovať tomu pudu. Aspoň z časti. Preto vzala nohy na plecia a začala utekať smerom do hustého lesa uschnutých stromov.

Názory? :D