Argia ✔

KAPITOLA DEVÄTNÁSTA

Theo sa mlčky zosunul do teplej vody. Tá ho obalila ako prikrývka a on si takmer nečujne vydýchol. V posledné dni mal hlavu plnú starostí a ledva oka zažmúril. Bol piatok, dúfal, že dnes si konečne odpočinie.

V rohu izby mu šlo rádio a on zatvoril oči. Teplý kúpeľ ho dokázal vždy upokojiť a ani teraz to nebolo inak. Svaly sa mu akoby roztápali a konečne sa cítil pokojne. Nemal v mysli nič a nikoho, dokonca aj Argia sa odsunula na vedľajšiu koľaj. Existoval len on a teplá voda, ktorá ho obaľovala.

Netušil, ako dlho tam bol, no zaspal. Ešteže mal dosť malú vaňu, tak sa doň nemohol šmyknúť a utopiť. Nebolo by to prvý raz, čo sa niekto utopil vo vlastnej vani.

Theo vyliezol von s uterákom okolo pása a pohmkával si melódiu, ktorá vychádzala z rádia. Tú pesničku nepoznal, no jemné tóny boli presne tým, čo teraz potreboval. V tmavých vlasoch sa mu leskli kvapky vody. Pod očami mal tmavé kruhy od vyčerpania. Konce prstov mal zošúverené od nadbytku vody, ale i navzdory tomu všetkému sa konečne cítil sám sebou.

Jediné, čo mu naozaj chýbalo, bola Argia. No snažil sa ten pocit kusu prázdneho miesta vo svojom vnútri potlačiť. Vedel, že si ju momentálne nemôže získať späť. Preto sa snažil ovládať. Hoci nepatrná časť jeho srdca dúfala len v jediné. A tou jedinou vecou bola Argia. Jej úsmev, jej smiech, jej oči, z ktorých vyžarovala láska, pochopenie a v neposlednom rade svetlo. Jej oči mu vždy priniesli svetlo do života. Bolo to tak od prvého okamihu, od prvej chvíle, čo sa stretli. Theo vedel okamžite, že preňho nebude obyčajná. Vtedy mal pocit, že je to obojstranné. Časom to však pominulo. Aspoň z jej strany.

Theo pokrútil hlavou, aby zahnal tie myšlienky do úzadia. Bol piatok, bol sám, bol unavený a chcel si po ťažkom týždni oddýchnuť. Jednoducho vypustiť paru a vykašlať sa na všetko a každého.

Z chladničky si vybral pivo a položil si ho na stôl pred televíziu. Zapol dvd-čko, keďže v televízii išli akurát tak noviny. Nohy si vyložil na konferenčný stolík a chrbtom sa oprel o operadlo starého gauča.

Bol asi v tretine filmu, keď mu zaškvŕkalo v bruchu a rozhodol sa ísť urobiť si nejaký sendvič. Bolo niečo po desiatej večer, ale neriešil to. Žil v dokonale zabezpečenej štvrti mesta. Možnosť, že sa niekde objavia Označení, bola minimálna. A ak by ho volal Musoro, elegantne by sa naňho vykašlal. Beztak robil nadčasy.

Theovi bolo v podstate jedno, čo si urobí. Jedlo mu skĺzlo dolu hrdlom akoby ani nebolo existovalo, ledva stihol zaregistrovať, či to aspoň chutilo normálne. Úprimne, nečudoval by sa, ani keby zhltol špongiu. Celý deň zjedol iba jeden jogurt a aj to ešte ráno. Mal dôvod na to byť hladný.

Zvalil sa späť na sedačku a začal mu vyhrávať mobil. Hrdelne zavrčal a zadíval sa na displej, na ktorom svietilo neznáme číslo. „Prosím?" zdvihol mobil o niečo prudšie ako plánoval.

Z druhej strany sa ozvalo chrapčanie, akoby bol zlý signál. Theo však dobre vedel, že ide o niečo iné. Rezignovane vydýchol a a položil mobil vedľa seba. Posledné tri dni mu podobné telefonáty prichádzali stále.

Najskôr bolo počuť len chrupčanie, následné trhané výdychy, nasledovali nejasné slová a potom všetko preťal výkrik. Nerozumel tomu ale nikomu o tom nepovedal. Nemal komu. Normálne by sa s tým zveril Argii ale to neprichádzalo do úvahy.

Pomyslel si, žeby sa na to mohol spýtať Gjafariho, ale keď k nemu včera došiel, jeho kutica pod zemou zívala prázdnotou. Theovi to síce prišlo zvláštne, ale nijako extrémne to neriešil. Možno si len vzal dovolenku.

No nech to bolo s Gjafom ako chcelo, Theov problém to nevyriešilo. Keď sa telefonát prerušil, len nečujne vydýchol a snažil sa to ignorovať. No nešlo mu to. Bolo to až príliš podozrivé. Všetko sa začalo kaziť a začalo to v deň, keď Theo zistil skutočnosť o Argii. Nemohla to byť náhoda, to dobre vedel. Možno práve preto ho to celé tak znervózňovalo.

Jeho mobil sa znova rozozvučal, no tentoraz to nebolo nijaké tajomné číslo. Volal ho Musoro. Hodnú chvíľu váhal, či to zdvihnúť, no keďže zvonenie neprestávalo, nakoniec si priložil mobil k uchu zavrčal: „Mám voľno!"

„Ja viem," ozval sa namrzený hlas jeho šéfa, „Ale o tomto by si asi rád vedel."

„Čo sa stalo?" spýtal sa Theo nervózne. Jeho hnev náhle pominul. 

„Označení pred polhodinou pretrhli poslednú obrannú líniu na Piatej ulici. Vieš čo to znamená?"

„Prežil niekto?" spýtal sa Theo so zlou predtuchou.

„Zatiaľ sa to nevie, ale našli sme telo tej stareny," odvetil Musoro.

„Kalany?" spýtal sa Theo.

„Presne tej," prisvedčil Musoro, „Dal som vedieť aj Hudsonovej, ak by ťa to zaujímalo."

„Čo povedala?"

„Zložila," odvrkol Musoro, „Ak chceš, jej telo je v márnici Officia," dodal a zložil.

Theo nečakal. V mysli mal uložený milý úsmev starej tety, ktorá mu toľkokrát pomohla. Pri pomyslení na to, že je mŕtva, mu telom prebehli zimomriavky. Rýchlo sa obliekol, sadol do auta a upaľoval do márnice. Kalana nemala žiadnu rodinu, práve preto sa k nej musel niekto prihlásiť, ináč by jej telo len pohodili na hranice Temného lesa. Theo hneď vedel, že on bude ten, kto sa k nej prihlási. Po Argii mal k starej tete najbližšie.

Po prvé, ospravedlňujem sa, že minulý týždeň nebola časť, ale bola som chorá a no... nevydalo :D beztak pochybujem, žeby tento príbeh niekomu chýbal :D v každom prípade, dúfam, že ste si časť užili :)