Argia ✔

KAPITOLA DRUHÁ

Sedela na parapete okna a hľadela do tmy. Za sklom bol svet plný nástrah a ona dobre vedela, aké útrapy ľudia vonka prežívajú. Ostávala jej ani nie hodina, aby sa poddala pudu zabijaka.

Snažila sa udržať to- tak veľmi sa snažila. Darilo sa jej to týždne, mala svoje kontakty, vedela zohnať, čo bolo treba, ale zásoby pomaly dochádzali. Ostávala jej posledná fľaška krvavočervených bobúľ, ktoré ju dokázali udržať na uzde. Ak pud nebude silnejší, malo by jej to ešte tri dni vydržať.

Hlavu mala zas prázdnu, odkedy došlo k tej udalosti, stávalo sa jej to často. Hrýzla si spodnú peru, snažila sa potlačiť všetky myšlienky na Thea, ktorý ma čochvíľa doraziť.

Necítila sa v tom dome bezpečne, od tej udalosti už nie. Studený vzduch tu bol na poriadku a chladil ju na pokožke. Prstami hladila jemnú kožu na ramenách a dúfala, že Theo dorazí skôr, ako nastane bod nekonečného Temna, ktorý na Zemi zavládol vždy o desiatej hodine večer.

Bolo jedno, či je zima, alebo leto, čas sa prestal pretáčať už dávno, odkedy sem zavítali démoni temnoty nastalo vo fungovaní Zeme veľa zmien. Hviezdy už nežiarili na oblohe a nič také ako Mesiac, nikdy nevidela. Ona sa narodila do tejto doby a mohla len dúfať, že sa to všetko zmení.

Prudko vydýchla zadržiavaný vzduch pri myšlienke na mamine báchorky, kde opisovala oblohu posiatu malými žiariacimi bodkami, ktoré v sebe ukrývajú tajomstvá väčšie, než je človeku pochopiteľné. Pamätala si rozprávky o kosáčiku Mesiaca, ktorý visel na oblohe a menil sa deň, čo deň. Vždy milovala tie rozprávky a rada sa nechala unášať pocitom, že niekedy noc vypĺňala aj iná hmota, ako len tma.

Sadla si na gauč a nohy si vyložila na konferenčný stolík. V tme nahmatala ovládač od televízie a zapla ho. Obrazovka rozsvietila izbu, až ju na chvíľu oslepilo. Hodinky hlásali čas tesne za deviatou. Nechápala, kde môže Theo byť.

Vždy bol obozretný a v Temnote nechodil. Prečo by si teraz dával načas? Alebo by vôbec neprišiel?

Nerozumela tomu. Theo by ju neopustil, nie bez jedného slova. Po chrbte jej prebehol mráz, ktorý už tak dôverne poznala. Neznamenalo to nič dobré.

Dlaňami si pretrela tvár a zaškúlila do televízie, kde išli Noviny. Neznášala ich vysielanie. Stále klamali ľuďom o skutočnosti a snažili sa ich učičíkať, aby ostali pokojní. V tejto dobe to však nemohlo byť možné. Pokojný život neexistoval. Noci boli rušné a strašidelné. Z uličiek sa ozýval krik Označených, miešaný s hrôzou ich obetí.

Pri nohách, na stolíku, sa rozsvietil jej mobil a následne sa pridala aj tichá melódia, hlásajúca prichádzajúci hovor.

Zdvihla sa a zaškúlila na displej. Volal Theo. Bez zaváhania zdvihla.

„Argia?" pri jeho hlase sa jej nadvihli kútiky úst. Milovala jeho hlboký tón reči, ktorý znel sám o sebe drzo.

„Prosím?" Znela odozva.

„Je mi to ľúto, ale dnes sa tam dostanem najskôr o desiatej." V jeho hlase znela mierna panika. Argia dobre vedela, že sa jej kamarát bojí Temnoty, ale je aj nesmierne zvedavý, na dôvod jej návštevy.

„Tak to choď domov, Theo." Povedala a snažila sa zakryť chvenie v hlase. Netušila, kedy nabudúce naberie odvahu, prezradiť mu skutočnosť. Alebo, či ju ešte vôbec naberie.

„Určite?" znel nedôverčivo.

„Áno," povedala bez zaváhania. V tom čase by tu bol beztak, na nič. „Prečo to vlastne nejde?" spýtala sa mierne zvedavo.

„Zdá sa, že Označení sú ešte hyperaktívnejší, ako zvyčajne. Ničia úplne všetko a ja som bol nútený ísť do terénu. Chápeš to? Ešte je len deväť a oni už vyvádzajú. Toto bude ešte pestré." Povzdychol si na konci svojej reči a Argii prebehol po chrbte mráz. Bude potrebovať dvojitú dávku. „Prídem zajtra?" spýtal sa.

„Nie," zarazila ho prudko. „Zajtra mám prácu." Bude si musieť zohnať tie svoje bobuľky.

Theo zaváhal, ale nakoniec odsúhlasil, že mu zavolá, ak bude mať čas. Ak ešte niekedy, bude mať čas, dodala si pre seba.

Keď zložila, bezvládne klesla na gauč a tvár si zaborila do vankúša. Naozaj, mu to chcela povedať. Navyše cítila, ako prichádza stav, ktorému sa vyhnúť nedá.

Jej oko ovládol neznesiteľný tik a ona sa po tme vybrala kuchyne, kde mala zaváraninový pohár plný bobuliek a krvavočervenej tekutiny, ktorá ich konzervovala.

Nechutili nijak zvláštne, dali sa prirovnať k prezretým čerešniam. Polovicu obsahu si nasypala do pohára aj s tekutinou a bez rozmýšľania si celý obsah naliala do úst. Malé plody pretiekli jej krkom ľahko a hladko, čo bolo zvláštne, ale na užívanie jednoduchšie, akoby ich mala po jednom konzumovať.

Po tele sa jej rozliala zvláštna horúčava, ktorú tak neznášala. Šírila sa celým jej telom a vyrážala na jej tele v podobe potu. Netrvalo dlho a kvapôčky zaliali jej tvár a prilepili dlhé vlasy k jej lícam.

Zhlboka dýchala, vohnať vzduch do pľúc bolo extrémne ťažké. Oprela sa o linku za sebou a zosunula sa na chladnú dlážku. Nohy jej vypovedali službu a ruky ochabnuto viseli pozdĺž tela. Zavrela oči, ktoré jej štípali slané kvapky. Pery sa jej triasli, pričom neustále opakovala slová, ktoré ani nepoznala.

Celým telom dopadla na dlážku a zaskučala, keď jej z nosa vyrazila krv. Bolo to neznesiteľne bolestivé. Doslova, odtekala všetka jej krv cez nosné dierky a ona po krátkej chvíli ležala v kaluži vlastnej krvi bez známok života.

Uhm, tak ani neviem čo k tomu dodať :D akurát dúfam, že sa časť páčila :) Dnes zrejme pridám ešte jednu časť, ak stihnem :D Tak sa zatiaľ majte! :D