Argia ✔

KAPITOLA SEDEMNÁSTA

Theo sa nesnažil skryť svoju podráždenosť, keď v nasledujúce ráno došiel do práce. Na stole ho čakala kopa papierov a priamo na vrchu stál oznam, že Argia dáva výpoveď.

Prsty tuho zabáral do operadla stoličky celučičký deň. Zdalo sa, že jeho kolegovia si tiež všimli, ako mu blčia oči. Držali si od neho odstup a prihovorili sa mu, len ak museli. Theovi to nevadilo. Chcel byť sám, úplne sám, ako človek na osamelom ostrove. Netúžil po pozornosti ani po otázkach a už vonkoncom netúžil po otázkach šéfa, že prečo Argia odišla. No vedel, že tomu poslednému sa nevyhne.

Práve podpisoval nejaký papier o hlásení, ktoré mu priniesol nižší chalan, ktorý ho včera zastúpil v teréne. Tá úloha ho skoro stála život, no Theo nedokázal cítiť vinu za to, že sa na všetko vykašľal. Bol prázdnou škrupinou bez štipky lásky či zľutovania, všetko dobré sa v ňom rozpadlo. Ostal len tvrdý povrch. Neoblomný a kamenný.

Keď papier položil na hŕbu na konci stola, dvere rozrazil vysoký človek s hustými fúzikmi farby černejšej než Temnota. Na vrchu hlavy mal plešinu, no po bokoch sa tiahol pás tmavých za to riedkych vlasov. Vyzeral smiešne.

„Čo to má znamenať?!" vyhŕkol na Thea bez pozdravu.

Theo odul vrchnú peru na znak toho, že jeho správanie je nemožné. Muža to nezaujímalo. Burton Musoro bol vždy nedbalý. „Čo by malo čo znamenať?" spýtal sa po chvíli, keď si Musoro sadol na stoličku oproti nemu.

„Hudsonová," povedal Argiine priezvisko, čoby to všetko vysvetľovalo. Keď videl, že Theo nemá k odpovedi dodal: „Chcem vedieť dôvod, prečo dala moja najlepšia zamestnankyňa výpoveď."

„To sa spýtajte jej," odvrkol Theo naoko nezaangažovane. No v skutočnosti mu vrela v krv v žilách čím dlhšie tým viac.

„Momentálne som si istý tým, že to priamo súvisí s tebou, preto sa pýtam teba," prešpikoval ho pohľadom Musoro, „A vedz, že ak by som si mal vybrať medzi tým, či ju zoberiem späť a teba vykopnem alebo tým, že ty mi tu ostaneš na krk a ona odíde, vyberiem si prvú možnosť."

„Dobre vedieť," odvetil sucho Theo. V tej chvíli mal chuť pozametať ním podlahu. Bol to jeden arogantný sviniar, ktorý bol dokonalým príkladom na nemožnosť ľudského druhu.

„Počúvaj ma, buď mi to povieš, alebo to nedopadne dobre," pohrozil mu.

„Robte si čo chcete!" odsekol Theo oveľa prudšie ako plánoval, „Kašlem na vaše hrozby."

„Nezabúdaj, že som tvoj šéf," pripomenul mu Musoro so smrteľným pokojom.

„Som si toho vedomý," odfrkol si.

„Trocha úcty by bodlo, nemyslíš?" nadvihol oblé obočie Musoro.

„Prečo by som mal byť k vám úctivý? Posrali ste mi život," povedal Theo nevyvrátiteľný fakt.

„Kroť sa chlapče." Musorov hlas prešiel do nebezpečne chladného, no Theovi to bolo jedno. Chcel mu napraviť krivé zuby jedným pohybom. Chcel ho zaškrtiť vlastnými rukami. A bolo mu úplne jedno, že výnimočne nebol on predmetom jeho trápenia.

Theo sa musel postaviť. Potreboval vypadnúť, pretože Musorov nepodarený ksicht priam prosil, aby ho napravil. Vyšiel na chodbu navzdory jeho protestom a zabuchol za sebou dvere. Chodba bola prázdna, no Theo si to sotva všímal.

Cítil sa strašne, potreboval rozptýlenie. No nevedel, kde ho nájsť. Väčšinou mu ho poskytla Argia, no tá možnosť momentálne neprichádzala do úvahy a v kútiku srdca cítil, že už nikdy ani nepríde. Stratil ju. Prišiel o ňu. Navždy.