Argia ✔

KAPITOLA ŠESTNÁSTA

Argia sa bála. Nie, to nebolo správne slovo. Ju desila predstava vlastnej bytosti. Bolo to podobné, ako prvú noc po tom, čo ju označili. Lenže tentoraz to bolo tisíckrát silnejšie.

Triasla sa na zemi, jej nohy ju neposlúchali a chcela tam ležať. V poslednej dobe mávala také nálady často; mala chuť umrieť. Stačila by maličkosť, niečo drobné, čoby ukončilo jej trápenie.

Vo chvíli, keď si uvedomila, že naozaj rozmýšľa o samovražde, napla sa. Prinútila sa postaviť. Neznášala podobné pesimistické myšlienky a predsa sa jej stále votreli do mysle.

Prešla do kúpeľne a zotrela si chladné slzy, ktoré sa kotúľali po jej porcelánových lícach. Modré oči mala naplnené žiaľom a iskriacimi slzami. Ruky sa jej triasli, hoci sa snažila upokojiť. Dych sa jej sekal v krku.

Theo na tom nebol oveľa lepšie. Zavrel sa doma v izbe a odmietal opustiť teritóriu svojho gauča, nereagoval ani na telefón, ktorý neustále vyzváňal na stolíku v kuchyni. Theo bol na dne rovnako ako Argia. Aká škoda, že v tej chvíli ani jeden z nich netušil, že boli potrební inde.

Ráno sa obaja zobudili s vyschnutým hrdlom a zaschnutými slzami. Theo upadol do spánku uprostred noci, po tom, čo vypil polovicu fľašky najtvrdšieho alkoholu, aký len našiel.

Argia si dala bobuľky, vykrvácala na sedačke a ráno, hoci z nej Temnota vyprchala, mala strašný pocit, že je všetko len horšie. Už bola pokojná, vedela sa ovládať, až ju prekvapovalo, ako rýchlo sa z nej vyparila prázdnota. Kusy jej rozbitého srdca vyplnili všetko, čo bolo v dosahu.

Sadla si na stoličku k malému čiernemu notebooku a otvorila svoj mail. Nestihla rozmýšľať, jej prsty pracovali automaticky. V stručnej správe opísala svojmu šéfovi, že dáva okamžitú výpoveď a pre veci si zájde zajtra. Ona totižto vedela, že zajtra bude mať Theo voľno.

S trasúcimi prstami klikla na políčko odoslať a vtedy už nebolo cesty späť. Zaliala si rannú kávu a vzápätí jej zapípali upozornenia a na obrazovke vyskočila správa od Musora. Stručne a jasne napísal, že jej žiadosť prijíma, ale keď príde do Officia, má sa vraj zastaviť v jeho kancelárii na výpis istých papierov.

Argiu neprekvapovalo, ako chladno sa k tej veci staval. Musoro svoje pocity nedal najavo ani vo chvíli, keď mu Označená zabila dcéru. Vždy povedal svoj názor na rovinu, ale ani brvou mu nemihlo.

Argia odpovedala strohé: Dobre a vypla notebook. Vysadla si na parapetu okna a sledovala tmavú oblohu. Bolo ráno, slnko malo dávno svietiť na oblohe, no kvôli klenbe Temnoty, sa slnko objavilo len po dňoch splnu.

Argia si neraz predstavovala, ako sa slnečné lúče prederú na povrch a vyhrajú nad Temnotou. Ak by sa to stalo, démoni by boli nútení stiahnuť sa spolu s Označenými a ľudia by vyhralo nad zlom, ktoré opantalo ich planétu.

Démoni sa dostali von z Pekla presne pred šesťdesiatymi deviatimi rokmi a jedenástimi mesiacmi, no svet si úplne podmanili len pred osemnástimi rokmi a jedenástimi mesiacmi. Presne v deň, keď dom Hustonovcov preťal výkrik čerstvo narodeného dievčatka. Jej líca boli prirodzene bledé, malá husté mihalnice, spod ktorých jej žiarili modré dúhovky. To sa nezmenilo. No dievčatko, ktoré v ten deň plakalo a jačalo, už neexistovalo. Tvrdé podmienky z nej sformovali Argiu Hudsonovú, ženu, ktorá nemôže plakať. Ak by sa zosypala ona a zistili by to, jej matka by to neprežila. A ani jej sestra, malá Galera, ktorá bola svetlom v mori temnoty.

Galera bola lanom, ktoré ju prinútilo deň čo deň vstať z postele a pokračovať v živote vrahyne. Argia totiž bola vrahyňou. Zabíjala Označených, ktorí si svoj osud nevybrali. Robila niečo, čo nikdy nechcela, ale bola nútená robiť to, ak chcela prežiť, ak chcela, aby prežila jej milovaná sestrička.

Nestihla si uvedomiť a už vytáčala telefónne číslo. Netrvalo dlho a osoba na druhom konci zdvihla.

„Mami? To som ja, Argia. Ste s Gal doma?" ozvala sa do telefónu.

Chvíľu neprichádza odpoveď, no nakoniec hlas na druhom konci takmer nečujne vydýchol: „Argia, ahoj, zlatko. Samozrejme, že sme doma. Deje sa niečo?"

Argia sa usmiala nad sladkým hlasom vlastnej matky. „Nie, nič sa nedeje." Väčšie klamstvo ešte nikdy nevypustila z úst.

„Tak potom?" hlas jej matky sa stal ostražitým.

„Dnes prídem na obed," oznámila Argia bez okolkov, „Zatiaľ sa maj."

„Ahoj, dcérka."

Tesne po tom, čo zložila, Argia sa oprela o kuchynský pult a zviezla sa zem. S výdychom, aký už dlho neopustil jej ústa.