Argia ✔

KAPITOLA DVADSIATA PIATA

Kričala. To bolo jediné, čím si bola istá. Hlasivky ju boleli od toho prenikavého hlasu, ktorý vydávala. No nemohla prestať. Telo ju pálilo tak neskutočne, až mala pocit, že zhorí zaživa.

Nevedela kde je, prečo tam je, ale naokolo boli plamene. Nespoznávala nič, hoci na to nebolo možnosti. Všetko zastierali plamene a slzy, ktoré sa tam nahromadili pričinením dymu.

Ona to vedieť nemohla, ale pokým spala sa budova, v ktorej bývala, zapálila. A nie tak hocijako. Horel starodávnym ohňom, ktoré nešlo uhasiť. No oveľa zaujímavejšie bolo, že sa ten oheň nemal skade vziať.

Argia bola pripravená umrieť. Zhorieť do tla a zabudnúť na celý svet okolo. Ak sa niekto dostal do náruče Pekelného ohňa, nebolo úniku. Tie plamene sa nedali uhasiť.

Argia sa obzerala okolo seba, okolo nej bol malý kruh, kde ešte oheň nestihol preniknúť, ale nebolo jej to dobré na nič. Nemala kde ujsť.

Pred očami jej tancovali čierne fliačiky a ničili aj tak rozmazaný zrak. Zakašľala, keď sa zhlboka nadýchla ostrého dymu.

Po chvíli bola nútená padnúť na kolená, no to ešte stále neprestávala kričať. Nešlo to, vlastný hlas neriadila ona.

Theo bral jednu ulicu rýchlejšiu ako druhú. Stále zrýchľoval, až sa čudoval, že dokáže vykrútiť všetky zatáčky. V ušiach sa mu ozýval Argiin krik. Bolo to znamenie od Kalany. Znamenie toho, že sa niečo deje.

Okienko na aute mal stiahnuté, práve preto mu neušiel dym, ktorý bol citeľný už zďaleka. Ešte dupol na plyn, hoci už dávno prekročil dovoľovanú rýchlosť.

Keď sa pred ním zjavila budova, v ktorej bývala Argia, strach ho omráčil. Cez okná na celom dome sa valil von dym tak tmavý, že pokojne mohol konkurovať Temnote. Plamenné jazyky šľahali von oknami a osvetľovali tmavé okolie.

Thea sa zmocnil nekontrolovateľný strach, ale zastavil pred budovou, ktorá vyzerala, akoby ju vytiahli z pekla samotného.

Vystúpil z auta a premeral si okolie. Rozmýšľal, čo robiť, ale pravda bola taká, že mal mozog úplne stuhnutý. Stačilo mu vidieť, aký odtieň majú plamene a cítiť ten neprirodzený štipľavý puch dymu, vedel, že jej pomôcť nedokáže.

Jej krik preťal ticho a Theovi sa aspoň minimálne uľavilo, že žije. Zatiaľ. Dobre vedel, že to dlho nevydrží.

Ostal tam stáť, otáčajúc hlavou, aby našiel nejaký záchytný bod, ktorým by mohol Argii pomôcť. Nič také však neexistovalo, nieto, aby mal niečo také po ruke.

Argia už nevládala udržať otvorené oči, ale krik neprestal. Smeroval z nej, no nepatril jej. Bola to agónia jej duše, ktorá sa dusila v pekelnom ohni.

Nevedela ako, no viečka jej klipli a ostala schúlená na zemi, zatiaľ čo sa na ňu z každej strany valil oheň.

****

Bola v Pekle. Bola si tým istá. Kamenné steny pokrývala láva, ktorá v prúdoch pomaly tiekla nadol. Podlahu tvorili kryhy z kameňa, ktoré plávali na žeravej láve. Pred Argiou bola vyvýšená plocha z číreho kameňa tak tmavého ako galaxia.

Napriek horúčave, ktorá bola všade naokolo, bola Argii zima. Ruky mala odhalené, bola len vo voľných čiernych šatách, ktoré jej siahali len po polovicu stehien. Dlhé čierne vlasy jej padali na plecia ako čierne vodopády. Dokonalo zapadala na to miesto.

Na vyvýšenine pred Argiou sa objavila mihotavá postava z čierneho dymu a žiarivými očami farby krvi. Telo démona sa sformovalo do podoby človeka s čiernymi krídlami.

Postavou bol vyšší a robustnejší ako Argia, ale jeho pleť nabrala rovnakú fádnu, takmer až sivú, farbu. vlasy černejšie než uhlie mal ulízané na jednu stranu, no nedalo by sa povedať, že to vyzeralo zle. Skôr naopak.

Jediné, v čom sa od Argii významnejšie líšil, boli jeho oči. Červené a plné nenávisti. Nebyť tých, podaktorí nezainteresovaní ľudia by mohli dokonca povedať, že sa dívajú na otca a dcéru. No nebolo tomu tak.

Pred Argiou stál démon Severu. Chladný ako ľad, štipľavý ako mrazivý vietor, ktorý prišiel z jeho severských končín. V dobe, keď sa na Zem dostali démoni, boli štyria. Každý si obsadil jeden kút sveta. Sever bol vždy považovaný za najkrutejšieho. Bol to ten vrchný zlosyn zlej partie.

„Bolo to len varovanie," povedal smerom k Argii. Takmer tie slová pľul na mladú dievčinu, ale vzápätí sa vyparil a Argia vypadla z toho nemožného sna, halucinácie, alebo čo to vlastne malo byť.

****

Zobudila sa na to, že sa niekto dotýka jej boľavej ruky. Otvoriť oči bolo neskutočne ťažké, ale dokázala to. No ani len v tom najbláznivejšom sne nečakala, že uvidí to, čo uvidela.

Ležala na vlastnej sedačke vo vlastnej obývačke, čo bolo vzhľadom na nedávny požiar nemožné. A bola si istá, že to nebola len halucinácia, pretože ruky mala nepekne popálené a tá bolesť bola priam neznesiteľná. No to by ešte zvládla.

Oveľa šokujúcejším pre ňu bol pohľad na mladého muža s plavými vlasmi a zelenkavými očami. Theo sedel na stoličke vedľa nej a niečím fakt smradľavým jej natieral spálenú ruku.

„Čo to...?" vytisla zo seba, ale hlasivky ju boleli asi rovnako, ako popáleniny.

„Nehovor nič," zahriakol ju Theo s jemným, no bojazlivým, úsmevom. „Ja neviem, čo sa stalo. Zrazu som počul tvoj krik, hoci som bol doma. Tak som ťa prišiel skontrolovať, no budova bola v ohni. Nevedel som konať, ale nebolo to treba. Plamene hasli ako mávnutím čarovného prútika. Prišiel som teda dnu. Ležala si na zemi, uprostred obývačky s popáleninami, ale všetko ostatné bolo v poriadku. Tak som ťa ošetril pomocou tej hnusnej bylinárskej zmesi, ktorú nám dala ešte Kalana. Vraj by to malo fungovať a ver mi, naozaj vyzeráš lepšie ako pred tými tromi hodinami, čo som ťa tu našiel."

Bolo to varovanie, povedal v tom sne Severný Démon a Argia konečne pochopila jeho slová. To on rozpútal pekelný oheň, aby udržal Argiu v šachu. Akurát nechápala, prečo. Čo také urobila, že ju Severák považuje za hrozbu?     

V prvom rade sa ospravedlňujem, že minule nebola časť, ale nečakane sme sa vybrali do Nitry, kde sme strávili celý deň.... no a vy ste si na moju mizernú aktivitu pri tomto zrejme zvykli :/ :D 
Inak, ešte stále mi nejde vytvoriť nová časť na notebooku... už mi to ide na nervy, lebo sa to takto ťahá už vyše dvoch mesiacov určite -_-
Okrem toho, chcem sa vám poďakovať :3 Ešte jeden hlas a Argia sa bude môcť pýšiť rovnými dvesto hlasmi! :3 :D