Argia ✔

KAPITOLA TRIDSIATA PRVÁ

Theo sedel na stoličke, pokým Gjaf s Argiou stáli v dverách, držali sa za ruky a navzájom si hľadeli do očí. Gfafari chcel vyskúšať istý trik, pomocou ktorého by mohol zazrieť dušu Označeného, odhadnúť jeho silu a tak by sa ľahšie postupovalo.

Gjafari si v duchu odriekaval tajomné slová a nepripúšťal si fakt, že ani on nerozumie každej vete. Hľadel do jej ľadovo-modrých očí a hľadal v nich náznak temnoty.

Argia mala pocit, že sa topí. Slová, ktoré Gjaf nevyslovoval, jej rezonovali v hlave. Musela využiť všetku svoju vôľu, aby nepadla na kolená, alebo neodvrátila pohľad. Bolo to ťažké.

Cítila ako sa jeho pohľad prediera jej vnútrom, ako zahliadol veci, o ktorých nemala tušenia ani Argia.

Nakoniec to bol Gjafari, kto prerušil očný kontakt. Už nevládal. Triasli sa mu ruky, rovnako ako aj nohy. Bolo to náročné kúzlo a hoci objekt, čiže Argia, spolupracoval, hľadať dušu v tele niekoho iného, je ťažké. Asi ako vyháňanie diabla z tela, len je to diskrétnejšia forma.

Argia sa zhlboka nadýchla, pustila jeho ruky, akoby bola doteraz pod vodou a až teraz sa smela nadýchnuť. Lapala po dychu a oprela sa o zárubňu dvier.

Theo vstal, ale ona ho mávnutím ruky priklincovala späť na stoličku. S Argiou sa nedalo hádať.

„Našiel si, čo si hľadal?" spýtala sa nakoniec Argia Gjafa, ale nepozrela mu do očí.

Nenašiel. Mal jej to povedať? Len tak? Akoby o nič nešlo? Malo sa mu to podariť. Namiesto odpovede však našiel niečo iné, niečo oveľa horšie.

Pozrel na Argiu a potriasol hlavou. Bolo mu to trápne, ale čo mal robiť? Nebol dostatočne silný.

Argia si povzdychla a zosunula sa na zem. „Tak? Čo bude teraz?"

Gjaf mykol plecami. „Pôjdeme na to po svojom."

+++++

Theo mal dosť toho, že sa len prizeral. Nakoniec sa zdalo, že to troška štve aj Gjafa. Argia mala plné ruky práce s tým, aby počúvala Gjafove výklady o rôznych kúzlach. Vraj: Najskôr teória, potom praktické využitie. Theo v podstate počúval tiež, ale tie háky-báky symboly mu veľa nevraveli.

Magické postupy nikdy neboli jeho silnou stránkou a to sa nezmenilo ani časom. Za to Argia v nich vynikala a rozhodne jej teraz prišlo do plusu, že väčšinu znakov už poznala.

Horšie to bolo so zaklínadlami a aj po piatej káve jej o desiatej večer už klipkali viečka. No to nebol najväčší problém.

Monštrum v nej sa zobúdzalo a podľa tónu Gjafariho usúdila, že je to na nej vidno. Čo tu robí? Mala by byť doma a nejako prečkať najhoršie. Nie počúvať kecy šamana.

Vstala. „Na dnes stačilo."

„Už nedôjdeš domov," varoval ju Gjaf. „Ostaň a ja ťa zamknem dole v pivnici."

Argia vedela, že domov je ďaleko. „Máš tie bobule?" prinútila sa spýtať.

Gjafari prikývol. „Theo, sú dole v sklade. Dones ich sem."

Theo zbehol po kovových schodoch a začal sa prehrabávať medzi fľaštičkami. Naplo ho, keď v jednej nádobe uvidel mačaciu hlavu a skutočne aj hodil tyčku, keď v nasledujúcej uvidel poodrezávané ľudské prsty. V niekoľkých kamenných nádobkách bublala nejaká smradľavá tekutina.

Potriasol hlavou a ďakoval všetkému naokolo, keď konečne našiel tie hnusné bobule. Vybehol hore po schodoch a položil zaváraninový pohár na stôl.

Argia bola bledá, vyzerala fakt zle. Skoro ako mŕtvola. Thea prepadol strach, ale nedovolil mu, aby prevzal vládu. Podišiel k nej a podal jej pohár s bobuľkami.

Vďačne, aj keď bolestivo, sa usmiala a vzala si pohár. Kŕčovito si ho chytila medzi prstami a Gjaf jej naznačil cestu k pivnici. „Vážne ju tam chceš zamknúť?" spýtal sa Theo pochybovačne.

„Pre istotu," prikývol Gjafari. "Minulú noc duša neprevzala vládu, takže teraz môže byť agresívnejšia ako zvyčajne. Tam si nemá ako ublížiť a budeme v bezpečí aj my."

Argia sa zatackala na schodoch, ale nakoniec v poriadku zišla a začula len, ako za ňou niekto zatvára dvere a cvakne kľúčik. Pošmátrala po kamenných stenách a zapla lampu, aby niečo videla.

Pivnica bola prázdna, ale chladná. Vyhovovalo jej to. Kopla do seba pohár s krvavými bobuľami a jej telo zachvátil kŕč. Vykríkla, padla na zem. A kolobeh, ktorý už toľkokrát prežila, sa začal zas.

Theo počul jej krik a stony spod zeme. Mal chuť kričať a pomôcť jej. Vedel však, že to teraz nepomôže. Mohol len čakať, pokým pominie to najhoršie a ona padne do spánku. Také sa však nedialo. Nedialo sa to celú noc a jej výkriky sa ozývali ešte aj ráno. Zdalo sa, že to znepokojilo aj Gjafa.

„Prečo to neprestáva?" spýtal sa s nervami v koncoch.

Pokrútil hlavou. „Netuším, ale ak to neprestane, jej srdce to nezvládne."

Theo mal pocit, že mu prestalo byť to spomínané srdce. A keď utíchol jej krik z pivnice, ani jeden z nich nevedel, či upadla do spánku, alebo to jej telo vzdalo. Theo sa modlil pre prvú možnosť, keď Gjaf otváral dvere a pomaly sa blížil nadol.

Vrátil sa so zachmúrenou tvárou, ale dobrou správou: „Žije."