Argia ✔

KAPITOLA TRIDSIATA ŠTVRTÁ

Theo si skontroloval obsah svojho batoha. Mal tam len zopár základných vecí, ako je voda, nejaké zakonzervované jedlo, náhradné oblečenie a zopár zbraní ešte z Officia. Viac nepotreboval.

Argiina výbava bola takmer úplne rovnaká, až na maličký medailón, ktorý si výnimočne zapla okolo krku a jeho chladný povrch ju čudným spôsobom upokojoval.

Ešte predtým, akoby opustili Gjafov byt a vydali sa na západ k Temnému lesu, sa zamkla v kúpeľni. Jednak potrebovala chvíľku pokoja, aby si vytisla z mysle, že ide na to najvražednejšie miesto na celej Zemi, ale to bola len vedľajšia výhovorka.

V noci sa jej prisnil čudný sen. Bol v ňom Lucius, ale vyzeral inak; viac živo. Povedal veci, ktoré sú potrebné na to, aby ju bez protestov počúvol každý Označení.

Prvým krokom je získať si ich priazeň. Tú časť si musí Argia vyriešiť sama, ale v hlave už mala utkaný aký taký plán.

Potom bude musieť dokázať svoju oddanosť vlastnému druhu. Krvná prísaha by mala byť postačujúca.

Následne ju má čakať istý rituál, ktorý uviaže duše Označených. Inak povedané, každé jedno monštrum bude nútené poslúchať Argiu. Malo to byť dlhé a ťažké zaklínadlo a bude k tomu potrebovať Označených, ktorí jej veria.

Ak to všetko bude hotové, Označení odvedú svoju prácu a zbavia svet démonov. Neznelo to až tak ťažko.

Argia stála v kúpeľni pred zrkadlom a opakovala si slová zaklínadla, ktoré počula od Luciusa. Vedela, že tu a teraz to nemôže fungovať, ale vedela zároveň aj to, že v lese sa nemôže seknúť. Chcela si byť istá, že si jeho slová pamätá správne.

Nakoniec vzala jeden zo svojich nožov a pretočil si ho. Jeho ostrie žiarilo- bolo vyleštené a svetlo v kúpeľni silné. Argia sa zhlboka nadýchla a pritisla hrot čepele k svojej koži.

Lesklá čepeľ sa zaborila do jej popolavej koži na pravom pleci a Argia so stisnutými zubami ťahala čepeľ ďalej, pozdĺž svojho ramena. Zanechávala kľukatú krvavú čiaru a tesne nad lakťom obkreslila kruh aj okolo svojej ruky. Nadol pokračovala na vnútornej strane predlaktia rovnakou kľukatou čiarou. Prešla si cez zápästie, urobila rovnaký kruh ako nad lakťom a na chrbát ruky si jedným ťahom nakreslila slnko.

Krv jej zaplavovala celú ruku, ale bolesť ledva cítila. Musela to urobiť. Bez toho by nič nemohlo fungovať.

Trasľavo vydýchla zadržiavaný vzduch a namiesto toho, aby ranu umyla vodou, šepla: „Sendatu."

Cítila, ako sa jej sťahuje pokožka a rana sa uzatvára. Keď k ruke priložila mokrý uterák, rana bola zocelená, ostala len čerstvá červená čiara, ktorá výhražne svietila na jej pokožke. Nebolo to dokonalé, ale stačiť to mohlo.

Krv, ktorá stiekla na zem, ignorovala a vyšla z kúpeľne. Theo dlho hľadel na jej ruku, nerozumel, čo to má znamenať, ale Gjaf chápal. Bol to symbol. Potrebný symbol. Kývol Argii hlavou a ona si zobrala zo zeme batoh. Prehodila si ho cez plecia a zadívala sa von z okna. Ak pôjdu rýchlo, večer budú pri hraniciach Temného lesa.

+++++

Cesta prebehla mlčky, čo Theo nenávidel. Prstami silno stískal volant a modlil sa, aby všetko klapalo. Muselo to fungovať. Jednoducho muselo. Neprežil by, ak by prišiel o Argiu. Stala sa pre neho tým, čím sa mala stať pre Svet. Stala sa jeho spásou, jeho slnkom, ktoré prežiarilo noc.

Argia vycítila jeho napätosť a strach. Za posledné dni sa stávalo často, že vedela, ako Theo vníma svoje okolie. Bolo to čudné, ale pripisovala to spoločným lekciám zaklínadiel. Kto vie, ako sa navzájom prepojili jedným pokazeným kúzlom. Vlastne sa Argia čudovala, že sa navzájom nevyparili. Alebo skôr, že Theo nevyparil ju.

Prikázala mu, aby zastal. Počas dlhej cesty to bolo jediné slovo od nej. Strohé: „Zastav." Vedela, že to od nej nie je pekné, ale Theo nebol jediný nervózny pasažier. Argia šla vyletieť z kože.

Cítila, ako Temnota v nej buble, ako sa čoskoro premení. A vedela, že tentoraz nemôže ostať sama sebou. Musela sa premeniť, ale svoju myseľ a svoje skutky upevniť vo svojom tele. Zhlboka sa nadýchla a vystúpila. Pod topánkami jej zapraskal suchý konár a tráva zašuchotala.

Temný les bol strašidelný. Nešlo len o to, že boli stromy nahusto a všade sa prepletali šípkové konáre. Oveľa viac šlo o stromy samotné, o auru, akú vyžarovali.

Tie stromy neboli normálne. Ich kôra bola čierna, rovnako ako ihličie. Aj navzdory hladkému povrchu vyzerali akoby pichali. Bolo to nemožné, ale bolo to tak. Argia to cítila.

Najhoršie zo všetkého však asi bolo, že ju tá temnota sálajúca spod zeme, natoľko priťahovala. Bola magnetom. Tým najsilnejším.

Theo videl, aká je bledá, ako veľmi sa bojí toho, čo bude nasledovať. Chytil ju za ruku, aby ju upokojil. Keď uvidel na jej tvári niečo iné, niečo, čoby nazval odhodlanosťou, pustil ju. Argia si na nič podobné nepotrpela a on to vedel. Teraz potrebovala len vedieť, že nie je sama. A to si už stihla uvedomiť.

Nadýchla sa a nechala dušu Označeného prevziať vládu. Jej telo zaplavila bolesť, ale nemienila to dať najavo. Stála vystretá, len meter od stromov. Jej pokožka zosivela, narástli jej pazúry a zuby sa premenili na tesáky. No bola to ešte stále ona. Bola to Argia.

Pozrela na Thea. Ten sa netajil tým, že sa jej takto bál. Ale keď v jej očiach uvidel ten záblesk, ten kúsok skutočnej Argie, prikývol. Argiu ten moment dojal viac, než čokoľvek iné v jej živote. Stál pri nej. Navzdory všetkému.

Usmiala sa, odhalila tesáky. Potom urobia krok. Jeden malý, potom väčší. A zmizla medzi stromami v tesnom závese s Theom.

A sme v Temnom lese :D