Argia ✔

KAPITOLA DVADSIATA SIEDMA

Vezmi nohy na plecia a utekaj. To bola Theova jediná normálna myšlienka. Tak on sa má vybrať v prítomnosti Označenej do Temného lesa a tam bojovať voči démonom a Označeným pomocou prívesku? Prečo mu to prišlo ako vystrihnuté zo zlého hororu?

Mal jej pomôcť. Jasné, hocikedy. Ale toto mu prišlo ako pozvánka na vlak s expresnou službou do hrobu.

Pozrel na Argiu, ktorá ho mlčky prepaľovala spýtavým pohľadom. Mala tak krásne jasnomodré oči, že bolo takmer nemožné odolať všetkému, o čo Thea prosili. No toto urobiť nemohol. On nebol žiadny hrdina, nikdy nebol ani len odvážny. Na niečo takéto jednoducho nemal dosť guráže. „Argia...ja..." Nevedel dopovedať, ale Argii stačilo, keď odvrátil pohľad.

A čo čakala? Že sa Theo dobrovoľne pustí do niečoho podobného? Bolo to šialenstvo, hraničilo to so samovraždou. A predsa dúfala. Vedela, že ak jej niekto môže podať pomocnú ruku a niekomu dostatočne verí, tak je to práve on. No zjavne ani ich puto nebolo dostatočne silné na to, aby vzdorovalo niečomu takémuto.

Posadila sa na sedačke, niektoré časti tela ju ešte stále boleli. Theo na ňu pozrel, akoby spolovice čakal, že sa premení na monštrum a roztrhá ho na kusy čerstvého mäsa. Argia sa vykašľala na Thea, na to, ako na ňu hľadel, keď vstala. Pomaly sa vybrala do kuchyne. Theo sa neodvážil ísť za ňou.

Argia nemala zlé úmysly, ale prevracalo to jej žalúdkom. Pred chvíľou ešte tvrdil, ako dlho sa s ňou chce zblížiť a zrazu nie je dosť odvážny ani na to, aby jej povedal obyčajné prepáč, ale nechcem sa nechať zabiť? Argia tomu nerozumela, ale štvalo ju to viac, ako čokoľvek iné. Momentálne jej bola nejaká duša Označeného ukradnutá, akurát mala chuť vykričať mu, že je zbabelec. Nie preto, že jej nechce pomôcť. Ale preto, že sa to bojí priznať.

Argia prepochodovala kuchyňu a otvorila dvojkrídlové okná, aby sa k nej nahnal čerstvý vzdych. Potrebovala sa upokojiť, lebo mala silné nutkanie prejsť celý dom a pozbierať všetko, čo má s Theom niečo spoločné, hodiť to na kopu a podpáliť. Neskutočne ju naštval.

Nervózne klopkala nechtami po parapete, vzduch jej prúdil pomedzi vlasy a ona zhlboka dýchala. Nepomáhalo to.

Bola nahnevaná na celú situáciu. Správal sa k nej tak, akoby si s ňou vedel predstaviť budúcnosť a potom sa jej bál povedať svoj názor. Chcela mu otrieskať hlavu o stenu, aby sa konečne spamätal.

Ešte stále trvajúcim hnevom prešla do obývačky, pohľadom o Thea, ktorý nechápavo sedel vedľa pohovky, ani nezavadila. Zamierila si to do kúpeľne, kde si opláchla tvár. Potrebovala to rozdýchať.

Theo už zažil zopár jej vĺn hnevu, ale teraz ho to desilo viac, než kedykoľvek predtým. Jasné, bál sa jej už aj skôr, keď náhodná šálka poletela do steny, ale teraz vedel, že ak to v nej rupne, bude schopná hodiť o stenu nie pohár, ale Thea samotného. Síl na to mala vždy dosť.

Vyšla aj z kúpeľne, studená voda nepomáhala. Krúžila dookola, čo Thea znervóznilo ešte viac. Vedel, že sa snaží upokojiť, ale zároveň videl, že sa jej v tom nedarí. Bál sa toho, čo sa stane, keď vybuchne. Istým spôsobom sa toho bála aj Argia.

Nakoniec sa k nemu zvrtla a prepálila ho ostrým pohľadom. „Prečo musíš byť taký strašný zbabelec?!"

Theo chvíľu hľadel stratenú reč. Argia neveriacky potriasla hlavou. „Je jedna vec, ak mi nechceš pomôcť," zavrčala, „Ale tak aspoň maj v sebe toľko guráže aby si sa mi pozrel do očí a povedal to na rovinu! Hlavne ak si mi tu ešte pred chvíľou vyznával lásku, či čo to malo byť!"

Theo sa cítil mierne stratene, ale nakoniec vstal. „Priznaj si už konečne, že nie každý je tak hnusne a pravdivo odvážny ako ty, Argia. Obdivujem to na tebe, ale ja taký nedokážem byť."

„Aspoň sa o to pokús, dočerta!" Argiu ešte viac naštvalo, že sa jej začal chvieť hlas. Pomaly ju všetko spaľovalo zvnútra, ale teraz tu bolo niečo, čo ešte musela dokončiť predtým, akoby zomrela a zas ožila. „Si ako pokazená želatína, Theo!"

To prirovnanie ho zaskočilo. Už si párkrát skočili do vlasov, ale na takéto územie Argia ešte nevkročila. Niekde v Theovi sa ozývala jeho hlboko zakopaná hrdosť, no bola príliš ďaleko na to, aby sa zastal sám seba. „No a? Vieš aký som, tak prečo ťa to tak prekvapuje?"

„Zdalo sa mi, že si sa aspoň trocha pozbieral a vieš sa postaviť za to, čo chceš. Ako vidím, tebe niet pomoci."

To už začínalo štvať aj Thea. Jeden po druhom zazerali a po nálade, ktorá vládla medzi nimi ani nie pred polhodinou, nebolo ani chýru ani slychu. Thea vytáčala tá jej panovačnosť, aj keď mala pravdu. Argiu zas štvalo, že Theo je len jej poslušný psík, ktorý nedokáže povedať ani len nie. Radšej zalezie pod stôl.

Sršali medzi nimi blesky a Argia cítila, že stav premeny nie je ďaleko, ale nemohla uhnúť. Potrebovala mu dokázať, že má pravdu a on sa musí pozbierať inak ho udupe ešte aj vzduch.

Theo mal však výnimočne tiež zaťatú náladu, tak nemienil ustúpiť. Nevšimol si, ako čas postupuje a ako hodinky odbíjajú pol jedenástu.

V Argii sa miešalo všetko, vedela, že krv v nej sa už búri, ale odmietala ju pustiť von. Zaťala zuby a ešte raz zavrčala: „Si slaboch, Theo. A zbabelec."

„Áno, som." Theo to vedel. Vedel to vždy a to bola jediná vec, za ktorou si skutočne stál.

Argia sa v duchu opakovala, aby ešte vydržala pár minút. Pár dlhých a mučivých minút, počas ktorých si Theo uvedomil ešte jednu vec. Mohol byť akýkoľvek zbabelec, ale na Argii mu záležalo. A hoci to nikdy nevedel dokázať, raz sa mu to podarilo. V noc, keď ju pobozkal. Chcel jej ukázať, že nemá vždy navrch. Že občas to môže byť aj on, kto má pravdu. Hoci tým, čo sa stalo po tom, sa všetko poprelo a naraz aj potvrdilo.

Theo pristúpil k nej a pritisol svoje pery na tie jej. Prstami jej zašiel do vlasov a prehĺbil bozk. Neexistovalo nič iné, v tej chvíli mu nezáležalo už na tom, čo na seba jačali. Záležalo len na tom, aby ten moment nikdy neskončil.

Argia sa zadýchane odtiahla, ale čoskoro mu bozk vrátila. Vášnivejšie, dravšie, so žiadostivosťou. Vošla mu rukami do vlasov a tlačila ho smerom dozadu.

Pri tom všetkom, čo sa za tú noc udialo, si Argia neuvedomila jednu zásadnú vec- nepremenila sa.

S radosťou som si uvedomila, že nás tu pár ostalo :3 pekné od vás :D :3