Argia ✔

KAPITOLA ŠTVRTÁ

Prebudila sa pomerne skoro, slnečné lúče ešte nedosahovali líniu jej okien. Ležala na zemi, v kuchyni, presne tak, ako večer padla. Okolo nej však nebola kaluž karmínovej krvi, len zopár omrviniek z jej stola.

Posadila sa, šúchajúc si temeno hlavy a snažila sa rozpamätať, čo presne sa stalo. Ako prvá jej napadla bolesť, tak nad tým radšej rýchlo pokrútila hlavou.

Bobuľky vykonali svoju prácu a to vedomie jej úplne postačovalo. Udržali kúsok jej krvi v tele a rozmnožili ho rovnako, akoby to v opačnom prípade urobila krv jej obetí. Teraz ráno, bola už znova živá, krv jej prúdila v tele a všetko fungovalo ako malo.

Nemala náladu na nič a tak len sedela na kamennej dlažbe vlastnej kuchyne. Bosé nohy mala skrútené pod zadkom a dlhé vlasy spadali až na zem. Argia sa jemne usmievala, keď slnko dosiahlo istú úroveň a jeho lúče posvietili na jej bledú tvár.

Slnko bolo v tom období raritou, bolo ho vidno len prvé tri dni po splne, ale nikto nevedel vedecky podložiť, prečo v tých časoch Temnota ustúpila a nechala prednosť Slnku.

Milovala to obdobie, keď na oblohe neviseli husté čierne mraky, ktoré prepúšťajú len minimum svetla a ona mohla vidieť tú ohnivú guľu na modrej oblohe. Fascinovalo ju, ako veľmi sa všetko zmenilo odkedy nastala Temnota.

Nezažila obdobie, v ktorom vyrastali jej rodičia. Nikdy nevidela spievajúceho vtáčika, ktorý brázdi modrú oblohu. Nemala možnosť behať na lúke a chytať lienky, či naháňať motýle. V živote nevkročila do lesa, aby videla tú krásu slnečných lúčov predierajúcich sa cez husté lístie.

To všetko bolo pre ňu známe len z rozprávok rodičov. Dala by všetko preto, aby si to raz mohla vyskúšať a zistiť, aké to bolo pred Temnotou.

Rezignovane si vzdychla a vyškrabala sa na nohy. Ignorovala náhly závrat aj chvíľkové zatmenie pred očami a vykročila smerom do kúpeľne.

Zadívala sa do zrkadla, na chorobne bledú pokožku spôsobenú nedostatkom slnečného svetla. Nebolo to tak dávno, ako takto stála pred zrkadlom vo svojej spálni a začula zvuk prskania.

Neuvedomila si hneď, čo to je a to bola jej osudová chyba. Vtedy predpokladala, že je to len televízia, ktorú istotne zabudla vypnúť, ale o pár sekúnd si uvedomila ako veľmi sa mýlila. A tento omyl ju stál oveľa viac, než by jej bolo milé.

Odvrátila pohľad od vlastných očí a sklonila sa k umývadlu. Studená voda ju príjemne prebrala a ona sa mohla na svet pozerať aj z trocha krajšieho uhla. Bolo po splne, čiže Slnko bolo po dlhom čase znova viditeľné. Nemohla si nechať ujsť takú príležitosť. Dnes sa nemala premeniť.

Pery sa jej roztiahli do úsmevu pri tej myšlienke. O pár sekúnd na to, sa už hrabala vo svojej skrini v snahe nájsť niečo normálne.

Väčšiu časť jej šatníka tvorili kraťasi z rifľoviny a dlhé vyťahané tričká. Občas sa tam zatúlal aj nejaký ten sveter, ale keďže po príchode Temnoty sa prestali mesiace obmieňať a na Svete vládol nekonečný August, nepotrebovala to často.

No mala tam aj nejaké nie iné kúsky, ako legíni, či nejaké tie blúzky. A potom tam boli tie nádherné šaty.

Dostala ich na sedemnáste narodeniny,. Boli čisto čierne, tak kontrastovali s jej pokožkou, no dokonale ladili s čiernymi vlasmi, ktoré naberali farbu krídel krkavcov.

Neboli nijako elegantné, len také voľné, jej matka vravela, že kedysi to boli typické letné šaty v akých dievčatá chodili. To bol jej dar od Thea, ktorý sa usmieval popod fúzy, keď jej ich dával.

Boli voľné a ľahké ako motýlie krídelka. Ľahko hladili jej kožu, keď si ich navliekala. Ešte nikdy ich nemala na sebe, no ten deň jej pripadal výnimočný.