Možno sa mi to iba zdá, možno nie. Zistili, kto som, čo robím, prečo som tu. Vedia o mne, vedia o všetkom. Realita je skreslená, mám pocit, že sa mi to len zdá. Ale to nie je možné. Na to, to je až príliš hrozné.
Bolia ma nohy, chcem zastaviť, ale nejde to. Ak zastavím, dostanú ma. Všade naokolo počuť výstrely. Ohlušujúce výbuchy zo všetkých strán mesta.
Zabočím za roh a vrazím do človeka. Jeho oči sú chladné ako mramor a tvrdé ako diamant. Prevyšuje ma o hlavu, ale to teraz nie je práve to, čo ma zaujíma. V rukách drží dlhú zbraň, podobnú loveckému nožu.
Mesačné svetlo sa odrazí od čepele a ja inštinktívne cúvnem. Narazím tak do hrude iného človeka, ktorý ma tvrdo zachytí za ramená. V hrdle mi navrie hrča, nedokážem sa nadýchnuť. Tentoraz nemám kde utiecť.
Ten prvý s čepeľou pristúpi úplne ku mne, až cítim jeho dych na pokožke. „Utekala si nám dlho, ale teraz už nemáš kde ísť." Jeho dych je štipľavý.
Má pravdu, viem, že má pravdu. Akoby aj nemal? Každý ma opustil, nik so mnou neostal. Už mi nemá kto poskytnúť pomocnú ruku. Už tak dlho mi nik nepomáha...
„Možno nemám kde ujsť," poviem a môj hlas je prekvapivo pokojný. „ale nebudete to vy, ktorí ma pripravia o život."
V tom momente vytiahnem z rukáva posledné eso, ktoré ukrývam. Zo zadného vrecka vyberiem malý nožík, ktorý o sekundu neskôr skončí v boku muža za mnou.
Ten prvý s čepeľou sa na mňa vyrúti, ako taká lavína, ale na jeho nešťastie, som menšia a svižnejšia ako jeho veľké, neohrabané telo. Prekĺznem vedľa neho, ale asi som podcenila jeho zručnosti. Zachytí ma za pravé zápästia prudko mnou trhne, až skončím na chladnej zemi opustenej uličky.
Oškriem si dlaň, keď sa pokúšam stlmiť pád. Jeho zovretie zosilnie a nožík mi vypadne z ruky. V duchu sa už zmierim so smrťou. V podstate som ju už očakávala dlhšie. Nikto nemôže žiť večne a ani ja nie som výnimkou. Vlastne smrť priťahujem viac, než ktokoľvek iný.
V pozadí počujem hukot áut a výbuchy. Vnímam krik ľudí, ktorí sa márne snažia ujsť, nemajú šancu ukryť sa pred agentmi tejto zberby.
Ten muž ma vytiahne na nohy a mne sa znova naskytne pohľad do jeho očí. Ich farba je neskutočná. Svetlomodrá, akú som doteraz videla u zvieratách. Ten celý dojem však kazí jeho dych a v neposlednom rade aj dýka v jeho ruke.
„Vážne?" spýta sa a keby neviem, čo je zač, povedala by som, že jeho hlas je priam zdvorilý.
Neviem, čo povedať. Pravda je taká, že som bezbranná a slabá. Nemám kde ujsť, nemám možnosť vyviaznuť z tejto situácie celá. Jednoducho zavrčím, ako zviera zahnané do kúta.
Muž sa hrdelne zasmeje a nebezpečne zablýska očami. „Povedal by som, že našej divej cicuške konečne došli slová." Snažím sa nebrať na vedomie jeho posmešný podtón.
Jeho smiech však pretne hučanie motora. Ani sa nestihnem začudovať a vzduch pretne výstrel oveľa bližšie, ako všetky ostatné. Hlavu muža prevŕta guľka a z jeho čela vytryskne prúd karmínovej krvi. Bez všetkého sa zrúti k zemi a mňa jeho oceľové zovretie stiahne tiež.
Padnem na jeho hruď a zvuk motora sa ozve bližšie. Vtedy si uvedomím, že takýto zvuk nevydáva obyčajné auto, ale motorka. A poriadne nadupaná motorka.
Zdvihnem hlavu a pohľad mi padne na čiernu, parádne nablýskanú, motorku. Ale to nie je to, čo najviac upúta moju pozornosť. Sedí na nej chalan, no skôr už asi muž.
YOU ARE READING
Last chance ✔
Science FictionNikto nevie, kto som. Nikto nevie, ako vyzerám. Nikto ma nikdy nepoznal. Som to ja. Som nikto ale každý. Ja som ja. Nemám nikoho, som sama. Stratila som každého. Nemám rodinu a mojim jediným útočiskom je podzemný bunker, ktorý riadi interaktívna žen...