Last chance ✔

II.- Nová identita, nové ja

Laen Marker. Dvadsaťročný muž, bezdetný, bez vzťahov, rodičia mu zomreli a tak ďalej. Nemusím byť Einstein na to, aby som v tom portréte nespoznala toho chlapíka, ktorý ma zachránil.

Podľa všetkého, je to rebelská povaha ale dosť nevyspytateľná. Zavriem okienko, počítač znova zablokujem a prejdem do kúta miestnosti. Postláčam tlačidlá a odblokujem tak celú miestnosť. Rozsvietia sa svetlá a celá izba ožije.

Po stenách a všetkých elektrických vecičkách sa začnú plaziť šíky svetielkujúce na zeleno. Obrazovky počítačov sa rozsvietia a celou izbou preletí hlas interaktívnej ženy.

„Zdravím, Valencia, už sme sa dlho nevideli." Podotkne hlas a ja sa pousmejem.

„Síce po dlhšej dobe, no som tu." zamrmlem s úsmevom.

„Má tvoja návšteva aj nejaký hlbší zmysel?" spýta sa motorickým hlasom.

„Vieš, že sem nechodím len tak ledabolo." Vyhlásim. „Potrebovala by som nový štít, čisté meno a tak."

„Zas?" tentoraz sa Ka3n aj objaví na obrazovke jedného monitoru a jej nesúhlasný pohľad korunovaný blonďavými kučerami si ma nepekne premeria. „Koľko identít si ešte chceš vytvoriť, Len? Alebo ťa mám volať Val? Či azda Cia?"

„Nemudruj toľko." Prikážem jej. „Proste potrebujem čistý papier. Nemôžem za to, že ma tí idioti zase našli."

Odfrkne si. „Fajn. Odteraz si Venia Morrisonová. Papiere budú za hodinu hotové."

„Ďakujem, Ka3n." kývnem hlavou. „Dokonči to, ja budem o hodinu späť."

„Kde máš namierené?" spýta sa ma ešte, ale niektoré jej servery už pracujú na mojej novej identite.

„Mám tu jedného chlapíka. Potrebujem sa ho zbaviť." Poviem jej a on imaginárne prikývne. Na tieto moje stretká s mojimi záchrancami si už stihla zvyknúť.

Prejdem k dverám a zamknem ich zvonka. Prebehnem cez schody hore, otočím kolieskom a sporák sa odsunie. Vybehnem von štyrmi jednoduchými pretočeniami uzamknem vchod do mojej skrýše.

Vyjdem pred dom a uzriem Laena, ako sa opiera o tehlovú stenu oproti. „Kde si bola?" spýta sa s nadvihnutým obočím a ja mu len venujem tajomný pohľad.

„Do toho ťa nič, Laen Marker." Usmejem sa naňho.

Vytreští na mňa tie svoje hnedé očká a skoro sa zadrhne pri prudkom pohybe hlavy. „Odkiaľ...?"

Mávnem nad tým rukou. „Mám svoje zdroje, Laen."

„Aké zdroje?" nakrčí obočie a vyrovná sa.

„Nebudem ti to vešať na nos." Odbijem ho a sladko sa usmejem. Už poznám kým tento muž je, mám navrch. Takto som vo svojom živle. „Vyjasníme si to raz a navždy, Laen. Ty nikdy nikomu necekneš o tom, že si ma zachránil," beztak by to nikomu nepovedal, nemá blízkych. „Ja ti na oplátku nevyrežem jazyk. To je prvá časť. A tou druhou je, že sa ti predsa len cítim zaviazaná za tvoju pomoc, preto ti poviem moje meno, ale ty mi prisaháš, že vypadneš z môjho života nadobro. V opačnom prípade, prídeš o svoj jazyk a ver mi, to je len jeden z menších fyzických trestov. Dohodnuté?"

Na zveličenie svojej hrozby vytiahnem nožík a pristúpim tesne k nemu. Zreničky sa mu v šoku rozšíria a bezhlavo prikývne.

Odskočím nabok a usmejem sa. Nožík skončí v mojom vrecku, presne na mieste kde mal. „Takže, volám sa Venia Morrisonová. To je odo mňa všetko, Laen, môžeš ísť." Kývnem mu ale on sa ešte zarazí.