Last chance ✔

XI.- Psychológ na čiastočný úväzok

Laen

Neviem, akoby som to nazval. Možno je to nejaký inštinkt, alebo mi vážne preskakuje a Samira nerozpráva len tak do vetra.

Celú noc neviem ani oka zažmúriť a netuším, čo to spôsobuje. Až keď začujem tiché kroky, zdvihnem hlavu z lôžka a vzápätí sa na podlahe objaví pás svetla pochádzajúci z kúpeľne.

Chvíľu váham, no nakoniec ma premôže zvedavosť a opatrne vstanem. Slimačím tempom, šúchajúc nohy o zem, aby som náhodou nezakopol, zamierim k pásu svetla. Pritisnem ucho na dvere, no nepočuť odtadiaľ nič. Ani vodu, či hoci len tiché nádychy Valencie.

Zrazu začujem krok a až neskoro si uvedomím, čo to znamená. Keď sa mykne kľučka, bleskovo sa otočím a pokúsim sa ujsť do polotieňa, no zamotám sa v kábloch a svetlo z kúpeľne padne priamo na mňa. Valencia najskôr len prekvapene zažmurká a poklipká tými svojimi hustými mihalnicami, no vzápätí sa zamračí, čoby zhltla všetkých čertov.

„Čo to stváraš?" vyprskne na mňa, akoby som jej zjedol obed.

„Ehm..." No tak, Laen, mysli! Nemôžeš predsa povedať pred potencionálnou vrahyňou, že si ju špehoval. Tobôž nie, že si ju špehoval v kúpeľni. „Chcel som ísť na wécko, ale začala si otvárať tie dvere a ja som sa v aj tak tmavej miestnosti potkol." Vychrlím bez zjavného zamýšľania a ona sa zamračí ešte viac. Ak je to vôbec možné.

Vstanem a na odohnanie nie práve príjemnej atmosféry si oprášim nohavice a prejdem vedľa nej do kúpeľne. Dych mi vyrazí, keď sa za mnou vyberie a zatvorí dvere. Ale naďalej sa mračí. „Prečo klameš? Bol si otočený druhou stranou, akoby si išiel od dvier. Vyklopíš tú pravdu?"

V hrdla mi mimovoľne unikne zavrčanie. Že som na to skôr nemyslel... „Videl som svetlo od dvier, tak som sa sem pobral. Čakal som, či vyjdeš, aby som tam mohol ísť aj ja." Snažím sa zachrániť to, čo sa ešte dá, ale Valencia si len založí ruky v bok a pohľadom na mňa gáni.

„Prečo si neklopal?" spýta sa podozrievavo. Niečo mi vraví, že vie o mojom klamstve, no určite nehodlám riskovať priznanie sa.

„Nechcel som rušiť." Zamrmlem krátkym ale rýchlim tempom a vykúzlim na ňu hraný úsmev.

Prevráti nado mnou svoje uhrančivé oči. „A v čom by si ma, prosím ťa, rušil?"

Teatrálne rozhodím rukami. „Ja neviem." Využijem jej otázku. „A v čom som ťa vlastne mohol vyrušiť?"

„V ničom." Reaguje okamžite. „Nevedela som spať, tak som sem prišla dúfajúc, že na mňa upadnú driemoty."

„A? Upadli?" zaujímam sa, no ona len zas prevráti oči.

„Vyzerám tak? Ak by na mňa upadli a dostal by si ma z toho stavu, minimálne by som ťa vykastrovala." Odpovie ostrým hlasom a so zvrašteným čelom.

V tej chvíli, nie som si istý vlastnými činmi, no pristúpim krok k nej a nechám presiaknuť cez ústa slová, ktoré ma už dlho trápia. „Nechápem, prečo sa hráš na takú drsnú, Valencia. Nemôžeš sa pokúsiť byť milá?" spýtam sa. Nerozumiem jej správaniu a podľa jeho zmäkčeného výrazu uhádnem, že ona to veľmi dobre vie.

Úplne ma šokuje keď na jej tvári konečne zazriem aj niečo skutočné, nie len tú hranú silu, ktorá je naoko neoblomná. Usmeje sa tak smutne, žeby to dokázalo trhať srdcia. „Milými úsmevmi sa nedá prežiť. Potrebuješ byť drsný na to, aby si zdolal prekážky tohto sveta. Dobrú noc, Laen." Šepne a otočí sa mi chrbtom. Bez všetkého vyjde a ticho za sebou zavrie dvere. Hodnú chvíľu sa nezmôžem na nič iné, ako na nemé zízanie.