Last chance ✔

X.- Bezbrannosť

V noci neviem zaspať. Ka3n mi prezradila kde sa dajú nájsť zvyšné dve lôžka, ktoré mali patriť mojim rodičom, tak som ich priradila Samire a Laenovi. Spia v inom kúte miestnosti, keďže v mojej spálni už miesta niet. Túto časť mám oddelenú závesom, aby som predsa len mala pred Ka3n trocha súkromia. Bežne si nechávam záves odtiahnutý, no teraz už vážne potrebujem samotu.

Už to bolo veľmi dávno, keď som naposledy bola tak dlho v spoločnosti ľudí a navyše som sa s nimi delila o miestnosť. Laen sa za tých pár dní nepočíta, lebo spal len na zemi a veľa toho nenahovoril.

Teraz však počujem šum slov tých dvoch a po chrbte mi behajú zimomriavky. Uvedomím si, čo som urobila tým, že som ich sem vpustila. Až kým nezomriem ja, alebo oni, budeme prepojený týmto tajomstvom. Či ma zradia alebo ostanú so mnou, je vlastne jedno. Zomriem tak či tak. Mám namále už dávno a Vláda robí všetko preto, aby si ma získala a dostala zo mňa i najposlednejší detail.

Vrtím sa v posteli a moje oči neovládne únava ani po hodinách. Už mám toho dosť tak sa vyvlečiem spod tenkej deky. Zamierim si to do kúpeľne, v úplnej tme, aby som nezabudla dodať. Bunker poznám lepšie ako vlastnú dlaň, tak mi nerobí problém dostať sa tam aj poslepiačky.

Nahmatám kľučku na dverách a zamknem za sebou. Zapnem svietenie, čo je sprevádzané jemným praskaním postaršej žiarovky a posadím sa na okraj vane krémovej farby.

Vložím si tvár do dlaní a z úst mi vyletí ťažký vzdych. Prečo, prečo som sa do toho len motala? Nebolo by jednoduchšie nechať Laena jednoducho vybuchnúť? Ušetrila by som si toľko problémov. Možno by ani Ka3n nezošalela, alebo aspoň nie do takej miery.

Vyvrátim hlavu a do očí mi zasvieti nie práve silné svetlo žiarovky. Žmúrim doň, ale neodvrátim pohľad. Až vo chvíli, keď sa mi pred očami roztancujú čierne fliačiky sklopím zrak. Nechcem sa vracať do miestnosti, kde okrem mňa spia ešte dvaja ľudia. Za tie roky som si privykla na samotu a pokoj. Vždy počas toho, ako som spávala vonku, počúvala som buchot bômb v diaľke, ale to mi nevadilo tak ako šum odfukovania dvoch cudzincov. Nedokážem sa s tým pocitom stotožniť a nech by som sa akokoľvek snažila, nešlo by mi to. Príliš som sa odcudzila od spoločnosti.

Po minútach mĺkveho sedenia sa konečne postavím a som odhodlaná ísť späť a prebdieť zvyšok noci. Časom si hádam zvyknem. Keď však otváram dvere, začujem lomoz.

Dvere otvorím tak prudko, že ich skoro vytrhnem z pántov a svetlo z kúpeľne osvetlí Laena, ktorý je zamotaný do dvoch káblov a leží na zemi. Premkne ma pocit deja vu, ktorý ale potlačím a pomalým krokom prejdem k tomu blbcovi.

„Čo to stváraš?" vyprsknem čo najtichšie, aby som nezobudila Samiru. Ak ju teda nezobudil rámus Laena.

„Ehm, chcel som ísť na wécko, ale začala si otvárať tie dvere a ja som sa v aj tak tmavej miestnosti potkol." Zamrmle potichu a vstane. Opráši si džínsy a prejde ku mne. Nasledujem ho do kúpeľne a zatvorím za nami, aby som nezobudila Samiru.

Laen na mňa vrhne prekvapený pohľad ja sa však len mračím. „Prečo klameš? Bol si otočený druhou stranou, akoby si išiel od dvier. Vyklopíš tú pravdu?"

Laen hrdelne zavrčí, ale ten hraný hnev mieri skôr na seba, ako na mňa. „Videl som svetlo od dvier, tak som sa sem pobral. Čakal som, či vyjdeš, aby som tam mohol ísť aj ja."

„Prečo si neklopal?" založím si ruky v bok.

„Nechcel som rušiť." Zamrmle úsečne a usmeje sa na mňa.

Prevrátim nad ním oči. „A v čom by si ma, prosím ťa, rušil?"

„Ja neviem." Odovzdane rozhodí rukami. „A v čom sa ťa vlastne mohol vyrušiť?" spýta sa len tak okrajovo.