Last chance ✔

XII.- Video

Cítim sa zvláštne. Slová Laen ma zvláštnym spôsobom chytia. Nevyzerá na filozofa a už vonkoncom nie na človeka, ktorý sa vyzná v psychológii, no jeho slová tvrdia opak. Odhadol ma takmer dokonale.

Jediné čo nesedí je zničenosť. Nie som zničená, len priveľmi realistická a pomaly si uvedomujem všetko naokolo. Viem veci, bez ktorých by som bola o toľko šťastnejšia a to robí zo mňa niekoho o kom si Laen myslí, že je zlomený. No to je len kus pravdy.

Chodila som do miestnej nemocnice. Moja matka ma tam často brávala, aby mi ukázala zlo sveta a vysvetľovala mi, prečo by nemal byť človek tak sebecký. Vraj sebecký čin vždy vyústi do niečoho zlého, ak má človek dostatočné prostriedky. Ukazovala mi chorých a zranených, hoci som bola ešte primalá na to, aby som tomu úplne porozumela.

V ten deň som kráčala domov sama z tej nemocnice. Matka ešte pomáhala ošetrovateľkám so zranenými, no ja som sa už začínala nudiť. Ona to videla v mojich neposedných nohách. Sklonila sa ku mne s úsmevom a zašepkala. „Bež domov, Valencia. Ja pôjdem tiež ale až neskôr." Vtisla mi pusu na čelo.

Zbehla som si pre malý kožený ruksak, ktorý som si vyhodila na plece. Pískavajúc si jemnú melódiu nejakej básničky z rádia som kráčala po uličkách. Tá časť mesta bola pomerne pokojná. Nehrozil tam výbuch bômb a žili tam len starčekovia a starenky, ktoré ma každý deň s úsmevom na perách vítali. Kráčala som pomaly a časom sa mi unudilo aj pískanie, tak som sa len obzerala vôkol seba.

Pri jednej križovatke som zachytila zvuk. Boli to ľudské hlasy, toho som si bola vedomá. Boli traja. Žena a dvaja muži a o niečom búrlivo diskutovali. Veľa som im nerozumela, no moja zvedavosť ma prinútila podísť až k rohu.

Žena bola len hologramom, ktorý vychádzal z malej škatuľky v rukách jedného chlapíka. No bola normálnej, ľudskej veľkosti. Chodila s rukami založenými na hrudníku a premeriavala si dvojicu mužov.

Neviem, čo do mňa v tej chvíli vošlo no mala som neopísateľne zlý pocit. Jednoducho ma niečo nútilo siahnuť do vrecka a vyloviť malý mobil. Bez všetkého som zapla kameru a nasnímala ten ich rozhovor.

„Zajtra príde zvyšok." Ohlásila tá ženská. Vyzerala, že ona je veliteľom celého toho maličkého zhromaždenia.

Jeden chlapík z tých dvoch si odkašľal. „Cely sú preplnené."

„To ma nezaujíma." Odvetila ženská chladne. „Vy niečo vymyslíte, pán Switch."

„Nemáme ich kde umiestňovať," pokúšal sa do toho tiež zapojiť ten druhý.

„Na vašom mieste, pán Meer, by som držala jazyk za zubami." Zavrčala tá ženská až sa ten chlapík mykol a takmer pustil z rúk malú škatuľu, z ktorej svietil hologram.

„Slečna McBirdová, prosím pochopte našu situáciu. Ak to bude takto pokračovať, celé to prepukne!" protestoval Switch.

Jej meno som si okamžite priradila Elen McBirdovej, ktorá bola vedúca jedného Južného klanu. Zamračila som sa a sledovala ako si ich premeriava tým chladným pohľadom. „Prosím vás, páni, nerozhorčujete sa zbytočne. Radšej mi ukážte ako to tam vyzerá."

Ten, ktorý sa volal Meer sa zamračil, ale pokynul druhému hlavou. Ten vytiahol z vrecka niečo malé, vyzeralo to ako ovládač k televízii. Zatlačil nejaký gombík a z konca tej vecičky vyletel ďalší holografický obraz no tento odhaľoval nejaké miesto.