Last chance ✔

XXI.- Tajný pavúči útok

Horšie by to už byť ani nemohlo. K tomu, aby som sa s plačom zrútila k zemi mi chýba naozaj málo. Som dehydratovaná, hladná, unavená a ešte aj Laen má chuť byť príliš úprimným.

Nechala som sa ukecať k tomu, aby som si šla ľahnúť. Úprimne, potrebovala som to. Cez noc som spala sotva hodinu a aj to som sa skôr vyčerpala ako oddýchla. Lebo nočné mory si nikdy nedajú pohov a objavujú sa v tých najhorších situáciách. A táto bola ešte aj na pomery nočných môr strašná. Ukrývala v sebe temnú pravdu, ktorú som si až doposiaľ neuvedomovala.

A Laen... ten ako na povel vyhlásil, že som bezcitná vrahyňa a najvyššou úrovňou mojej empatie je už to, ak niekoho nechám žiť. Možno má pravdu.

Niekedy... niekedy by som mala naozaj skôr rozmýšľať a až potom konať. Tak by to, pravdepodobne, nekončilo vždy kopou mŕtvych.

Zrútim sa na vlastnú posteľ a tvár si zaborím do dlaní. Mám chuť plakať, skuvíňať a stratiť sa v neznáme. Ale to nejde. Musím nájsť Ka3n a Samiru. Obe sú v nebezpečenstve kvôli mne a ja už nikdy nedovolím, aby kvôli mne zomrel niekto nevinný. Už nikdy.

+++++

„Val!" Mojim spiacim telom zatrasie Laen a ja si bleskovo odlepím viečka.

Snažím sa zabudnúť na to, čo mi nedávno povedal a na fakt, že ma vyrušil počas spánku. „Stalo sa niečo?"

„Mám nápad, ako zistiť, kde sa tie dve podeli!" vychrlí rýchlosťou svetla a moja myseľ sa pod náporom noviniek rýchlo prebudí a prepne do premýšľajúceho módu.

„No? Počúvam." Poviem keď sa posadím.

Laen si sadne vedľa mňa a ukáže na malého robotického pavúka v dlani. „Pamätáš si, že aj Samira má rovnakého pavúka?"

Prikývnem a on pokračuje. „Ako vieš, sú to malé robotické stvorenia, čiže vysielajú aj nejaké signály. Z toho vyplýva, že hoci Ka3n blokujú, Samiru zrejme nie, keďže netušia, že jej náhrdelník nie je výlučne len náhrdelník."

„Takže ty by si odo mňa chcel, aby som našla úplne cudzí signál, ktorý možno čiastočne uniká spod kontroly satelitov Vlády?" nadvihnem obočie. Je to totálne šialené. A nemožné. Hlavne nemožné.

„Ehm, povedzme." Prikývne rýchlo.

Rukami si prejdem po tvári. „Laen, to nefunguje len tak. Nedokážem vyhľadať jeden signál, ak neviem, na akej frekvencii vysiela."

Laen si ma premeria prižmúrenými očami. „Spracúvam tvoje slová, ale akosi nechápem, kde je problém." Vydýchne nakoniec.

„Tam, že hoci ten jej náhrdelník naozaj vysiela tie signály, ja nepoznám, na akých vlnách sa šíria. Neviem, kde by sa to dalo zachytiť a keďže neviem ani to, ako ten jej signál vyzerá, čiže ak by som ho aj našla, nevedela by som, že je to on." Vysvetlím polopatisticky.

Laen našpúli pery. „A nedalo by sa s tým, čírou náhodou, niečo urobiť?"

Vstanem a začnem sa prechádzať koldokola v snahe rozprúdiť myšlienky a prísť na niečo užitočné. „V podstate, by sa možno dalo niečo vyčítať i z toho tvojho pavúka, ale tak ho musím rozobrať."

Laen v rukách inštinktívne zovrie malého pavúka. „A... to by bol rozobratý nadobro?"

„Ja neviem." Pokrčím plecami. „Už som dala dokopy aj oveľa zložitejšie prístroje, tak by to nemal byť problém, no toto je veľmi precízna práca. Chvíľu by to určite trvalo."