Last chance ✔

IV.- Vír spomienok

Laen sedí na kovovej stoličke oproti mne. Už dobrú pol hodinu ma hypnotizuje intenzívnym pohľadom, no ani necekne. Sama mu nemienim nič povedať, ak sa chce niečo dozvedieť, bude sa musieť pýtať.

Vidím na ňom, že je nesmierne zvedavý, ale zároveň sa aj bojí položiť otázku. Asi mu nie je jedno, že je v podzemnom bunkri, v podstate väznený, s neznámou, a rozhodne nebezpečnou, babou. V podstate by som ho mohla podrezať a nikto by sa o tom nedozvedel. Vidím ako mu poklesne ohryzok keď naprázdno prehltne a vzápätí roztvorí ústa, ale radšej si ich zas zavrie.

V duchu sa uškrniem. Nemienim mu to uľahčovať. Je vôbec prvým človekom, ktorého som sem priviedla. A ani to som nemala v pláne. Akurát som nemala na výber. Mala som ho nechať snáď zomrieť po tom, čo ma zachránil? Hneď dvakrát. Taká hnusná zas nie som. Možno.

Je zaujímavé sledovať, ako bol na začiatku unesený týmto miestom a len pozeral s pootvorenými ústami. Teraz sa jeho úžas mierne zmenil do strachu. Nie je taký hlúpy, asi mu doplo, že toto nemal vidieť. A už vôbec sa sem nemal dostať.

„Takže..." začne napokon a ja mu venujem spýtavý pohľad. „Ty tu bývaš?"

„Povedzme." Prikývnem čakajúc ďalšie otázky, ktoré si on ešte, očividne, potrebuje premyslieť.

„Valencia?" spýta sa a ja ho spražím pohľadom.

„Nevolaj ma tak."

„Tak potom ako?" nadvihne obočie. „Nie je to tvoje skutočné meno?"

„Moje skutočné meno môžu používať len ľudia, ktorých poznám. A ty medzi nich nepatríš. Volaj ma Venia."

„Takže Venia..." zatiahne. „Prečo si ma sem vpustila?"

Rozhodím rukami. „To by som chcela vedieť aj ja. Len pre vysvetlenie, si tu vôbec prvý, tak nečakaj pohostinnosť." Založím si ruky na hrudi. „Nemohla som ťa tam nechať, ak si ma zachránil."

Prikývne, že pochopil. „Mňa by ale ešte zaujímalo, že čo je toto miesto vlastne zač. A kto je tá ženská v počítači, ktorá mojim príchodom rozhodne nie je nadšená." Zamračene sa zadíva na obrazovku počítača, kde pred dobrou polhodinou zmizla Ka3n.

Založím si lakte na kolenách a venujem mu malý úsmev. „To je Ka3n, ktorá to tu celé v podstate riadi. A toto miesto je môj domov a moje jediné útočisko."

+++++

Laen sa na viac nepýtal, možno čakal, že mu to poviem sama, ale nechcela som mu všetko prezradiť. Ka3n večer vyliezla zo svojej izby a nadurdene hľadela na mňa a na Laena. Potom ho poslala za dvere do kúpeľne. On radšej prikývol a vliezol do izby.

Odvtedy sa na mňa Ka3n mračí, ako na najväčšieho zloducha na tomto svete. „Valencia," začne pomaly a dôrazne, čo ma usvedčí v myšlienke, že je vážne naštvaná. „Vysvetlíš mi, prosím ťa, čo si si myslela, keď si sem toho cudzinca vpustila?" jej hlas je tichý ale o to viac ma varuje, nech si vymyslím neskutočne dobrý dôvod na vysvetlenie môjho konania.

„Vieš, Ka3n, ide o maličký problém." Začnem pomaly a sadnem si oproti jej monitoru. „Tento chlapík, Laen, mi včera zachránil život, keď ma obkľúčili. No a dnes som ho stretla na hlavnom námestí. Spoznal ma, lebo sa ten krycí mejkap nejako pokazil. V podstate, ma agenti zas obkľúčili a on mi zas pomohol. Strieľali po nás, tak som ho zobrala sem, aby sme im ušli. Ale medzi tým, prišli aj posily a oni nás dohnali. Hádzali aj bomby, myslím. Nemohla som ho tam nechať. Zachránil ma hneď dvakrát. Čo by to potom bola za vďačnosť? Zomrel by mojou vinou."