Last chance ✔

XVII.- Menšia konverzácia

Až po uplynutí takmer dvoch týždňov je moja pravá noha celkom funkčná a pri krokoch cítim len nenápadnú šklbavú bolesť, ktorá je však prehliadnuteľná.

Laen za tie dva týždne toho tiež veľa nenahovoril, hoci sa Samira snažila rozprúdiť konverzáciu. A z toho dôvodu som radšej čušala aj ja. Nevedela som, vlastne ešte stále neviem, prečo sa správa tak, ako.

Dosť mi to ale prekáža a to hlavne preto, lebo jeho správanie vytvára dusno v celom bunkri. Dokonca ani Ka3n nemá chuť urážať ho pri každom pohybe. Laen je ako chodiaca mŕtvola a mám pocit, že ak by som musela ešte toto jeho správanie znášať dlho, zošalela by som. Samira jeho vystupovaním tiež nie je práve nadšená ale nič s tým nezmôže. Nechápem, čo sa s ním stalo.

Núti ma rozmýšľať nad tým, že čo sa udialo počas toho, ako ma uložil v tom smetiaku. Ale nech si to v hlave spájam akokoľvek, nikdy neprídem na nič zrozumiteľné a už vonkoncom nie na to, ako ho z toho stavu vytiahnuť.

Mohla by si sa k nemu prihovoriť. Táto absurdná a do veľkej miery nepríjemná myšlienka mi koluje hlavou už deň dva. Nemám v pláne prihovoriť sa mu prvá a na to, aby som svoj názor zmenila, by sa muselo udiať niečo veľké a oveľa závažnejšie ako jeho mlčanie. Z istého uhla pohľadu možno nie je na škodu, že si na istý čas zalepil ústa.

V duchu pokrútim hlavou nad tou myšlienkou a vstanem z provizórnej postele. Prejdem do kúpeľne a opláchnem si tvár. Zadívam sa do vlastných očí, hlboko zasadených v mojej tvári.

Hypnotizujem sa úzkymi zreničkami, hoci netuším na čo to vôbec robím. Je to taký cyklus, ktorý vykonávam každé ráno. Istým spôsobom mi to pripomína samu seba a to, kým v skutočnosti som.

Mám veľa identít, nespočetné množstvo tvári a ešte viac premenlivých nálad, ktoré striedam jedna radosť. Mením sa neustále tak ako zvonka tak i zvnútra. Dokonca aj vlasy som si už zopárkrát prefarbila, ale vždy sa vraciam k tomu pôvodnému, plavému odtieňu. Jediná vec, ktorá ma drží pri vlastnej identite sú oči. Jedine tie nemením a ostávajú stále rovnaké. Vždy rovnako zvedavé, tmavé, búrkové oči. Nemením ich a nevymenili by som ich za nič. Aj keď sú to práve oči, ktoré ma väčšinou prezradia Vláde, nezmenila by som si ich.

Je veľa možností s farebnými kontaktnými šošovkami a inými vecičkami, ktoré by ich na chvíľu mohli zmeniť a nepotrebovala by som k tomu zhola nič. No k tomu sa nikdy nechystám dostať. Oči sú vraj oknom do duše, tak ich nechávam napospas zvedavým pohľadom agentov, dúfajúc, že ma neodhalia. A ak aj áno, nech je to vďaka nim, nie kvôli náhode.

Zhlboka sa nadýchnem a pohľad prenesiem za seba. Neviem, na čo to robím, len sa tak dívam na prázdnu vykachličkovanú stenu.

Po niekoľkých minútach nemého zízania sa konečne poberiem späť do hlavnej miestnosti bunkra. Tesne pred tým, než sa dotknem kľučky, dvere sa otvoria a objaví sa v nich Laen.

Jednu ruku má stále na kľučke a druhú má hlboko zaborenú v hustých vlasoch. Ako náhle ma uvidím, zreničky sa mu rozšíria prekvapením. Spustí obe ruky k telu. „Prepáč." Vyhŕkne náhlivo a inštinktívne zacúva.

„Nič sa nestalo." Pokrútim hlavou okamžite. „Už aj tak som bola na odchode."

Viditeľne vydýchne a ja sa zamračím. Chcem sa na tú celú situáciu vykašľať a nechať to tak, ale ako prechádzam povedľa neho von, neviditeľná sila ma zastaví. „Laen? Môžem otázku?" spýtam sa a zahľadím sa mu do očí.

Obočie sa mu mierne zvraští, ale prikývne bez zaváhania. „Prečo si tak krvopotne držíš odstup?" Už v samotnej chvíli, keď vyslovím tie slová sa mám chuť zaškrtiť. Minimálne. Ak to bolo napäté doteraz, neviem, čo bude ďalej.