Last chance ✔

XV.- Hlavne opatrne

Laen

Šmykom zastanem pred spomínaným zeleným smetiakom. Prach sa zvíri vo vzduchu a ja rýchlo prikrčím za smetiakom keď mi nad hlavou preletí guľka.

Valenciu som dostal z dohľadu toho holohlavca, Trevora Harissona. Zložil som ju v opustenej uličke a ja sám som sa vydal smerom k tomu bastardovi, aby ani náhodou nešiel jej smerom. Hrdinské? Nie, to vôbec. Skôr šialené.

„Vylez!" zavrčí Harisson a guľka preletí nad smetiakom.

Ostanem ticho a ešte viac sa prikrčím. Zahnal ma do kúta, nemám kadiaľ bežať. Ak by tu bola Val, vedela by sa za tri sekundy dostať do podzemnej chodby, čo by bolo práve postačujúce na to, aby sme zdrhli. Lenže ona tu nie je a hoci my vysvetlila, ako sa dnu dostanem, to neznamená, žeby som vedel reagovať tak rýchlo. Vlastne je takmer isté, žeby ma Harisson zastrelil.

Kebyže mám aspoň nejakú zbraň, tak mám šancu. Aj ak by som ho netrafil, čo je nepravdepodobné, vyviedol by som ho z miery a mal by som čas uniknúť. Pretože ďalším, veľmi závažným, problémom je aj to, že sa nesmie dozvedieť o Valenciinom priechode.

V podstate si za túto nemožnú situáciu môžem sám. Nemal som ho priviesť týmto smerom a už vonkoncom som nemal zaliezť za tento kontajner.

Znova zaznie rinčanie guliek a ja by som sa najradšej vyparil a zmizol. Škoda, že taká možnosť neexistuje. Počujem ako sa blíži. Jeho kroky praskajú na rozbitom skle z budov naokolo, ktorým vybil okná svojou streľbou. Či už robí naschvál, alebo nie, no ostro vnímam každý jeho krok ako sa približuje.

Napadne mi, žeby som sa naňho mohol vrhnúť keď už bude veľmi blízko a vyviesť ho tak z rovnováhy. Bolo by to riskantné, no nie nemožné. Hoci je pravda, žeby som s najväčšou pravdepodobnosťou ostal postrelený. No možno nie smrteľne.

Zhlboka sa nadýchnem a okysličím tak krv vo svojich žilách. Srdce sa mi divoko rozbúcha a ruky roztrasú. Na väčšiu samovraždu som sa ešte nikdy nechystal.

Až keď sú jeho kroky úplne blízko zatnem zuby a vyskočím spoza smetiaka. Jeho to šokuje natoľko, že zabudne aj vystreliť a moja šanca je na svete.

Vrhnem sa naňho a on spadne chrbtom do roztriešteného skla. Možno je veľký a svalnatý, no o to menej obratný, čo mi dodáva veľkú výhodu. Napne sa, keď malé kúska skla preklenú jeho koženú bundu a zaboria sa do pokožky. Vytrhnem mu z rúk zbraň a namierim naňho.

Zatvári sa šokovane a prosebne, ale jeho skrivená tvár môjmu pudu súcitnosti nenapomáha. Namierim hlaveň zbrane na jeho hlavu. Jeho zreničky sa rozšíria strachom a niečo zaskučí, no vtedy je už neskoro.

Stlačím spúšť a guľka sa zaborí do jeho hlavy akoby bol z masla. Na čele mu vytryskne prameň bordovej krvi a ja odvrátim zrak.

Zabiť niekoho nie je pekné ani hrdinské. Je to neodpustiteľná vec, ktorá je však niekedy potrebná pre vlastné prežitie. Nie je každá vražda rovnaká a nemôže sa to hádzať pod jeden klobúk. Tento muž si to zaslúžil a bol som v ohrození života. A v týchto situáciách neváham nad tým, či tú púšť stlačiť alebo nie. Moja odpoveď je jasná a stále rovnaká. A spúšť stláčam bez mihnutia oka.

Odtlačím kontajner z miesta a zadívam sa na holú tehlovú stenu. Zamračím sa a hlavou mi preblesne myšlienka, že sa Valencia možno pomýlila a dala mi zlé miesto. V tom prípade mám ale problém. Okrem tohto poznám len jeden vchod a toho heslo nemám. Navyše, netuším ako by som sa tam dostal. Toto mesto je presne naplánované bludisko s kopou bočných uličiek a zavalených miest. Dá sa tu vyznať ale v tom prípade nie, ak človek netuší, kde je. Navyše, moja orientačná schopnosť tiež nie je bohvieako vyspelá.