Last chance ✔

XVIII.- Android

„Idem ja." Vyhlási Samira na čo len pokrútim hlavou.

„To nemôžeš." Oponujem a založím si ruky na hrudi.

„Máš na výber?" nadvihne obočie. „Ty ešte stále ledva chodíš a Laen má horúčku skoro štyridsať stupňov. Nemáme na výber."

„Má pravdu." Ozve sa z monitora Ka3n a ja ostanem užasnuto zízať na blonďavú ženskú v okuliaroch.

„Si robíš srandu." Vyhŕknem neveriacky. „Však tým dvom neveríš ani nos medzi očami."

„Núdzové situácie si občas vyžadujú núdzové riešenia." Povie Ka3n ledabolo a pomrví sa na stoličke.

„Čo je na tejto situácii núdzové, prosím ťa?" prevrátim oči. „Tie lieky by si mohla pokojne objednať cez nejaký server."

Ka3n pomaly pokrúti hlavou. „To by sme riskovali príliš veľa. Sama tvrdíš, že je Vláda na teba zasadnutá a potom, čo Laen zabil ich veliteľa sa to ešte umocnilo. Nemôžem sa vlámať do serveru a objednať si sem ten balíček. Bolo by to príliš nápadné. Navyše, Samira žije už dlho na ulici, len tak ju nechytia."

Tvár si zaborím do dlaní a zafučím ako zlostný býk, ktorému práve mávajú pred tvárou červenou zástavou. „Fajn, kapitulujem." Zavrčím. „Ale mám podmienku."

Obe nastražia uši a ja sa vyrovnám. „Čo konkrétne máš na mysli?" spýta sa podozrievavo Samira ale na Ka3ninej tvári už jasne vidím, že odpoveď pozná.

„Ka3n pôjde s tebou." Poviem bez okolkov a Samira sa zamračí. Vzápätí sa pozrie na interaktívnu ženu s otázkou vrytou na celej tvári.

„Ona..." začne. „Ako?"

„Normálne." Pokrčím ramenami. Prejdem k jednému stolu na v rohu, ktorý je pokrytý bielim plátnom s olejovými škvrnami.

Ka3n ma s povzdychom nasleduje krížom cez kopu obrazoviek a Samira si ma zo stále rovnakého miesta nedôverčivo premeriava. Jediným trhnutím dostanem bielu látku dole zo stola a Samira zalapá po dychu.

Normálny človek, by si to mohol pomýliť so skutočným ľudským telom, no ten kto sa prizrie lepšie môže vidieť malé osemuholníky, ktoré sa tiahnu po celej pokožke.

Na stole leží telo možno tridsaťročnej ženy s bujarými vlasmi blond farby, plnými lícami a zatvorenými viečkami, pod ktorými sa skrývajú iskrivé zelené dúhovky. Oblečené má dlhé rifle a sveter, všetko čiernej farby.

„To je android." Vysvetlím. „Umelá inteligencia v umelom tele so vzhľadom človeka. No je to len prototyp." Končekmi prstov prejdem po skrehnutej dlani androida.

„To je..." Samira pomaly podíde bližšie a s nemým úžasom sa skloní k tvári androida. „...úžasné." zdvihne ku mne pohľad. „Tvoji rodičia?"

S úsmevom pokrútim hlavou. „Toto je moja tvorba." Zamrmlem a Samira sa na mňa zahľadí ináč ako doteraz. Ten lesk v očiach si neviem vysvetliť.

„Je to úžasné, Valencia." Zopakuje to ešte raz ale ja len pokrútim hlavou.

„Má to nedostatky. Veľa nedostatkov."

„Nedostatky má všetko." Oponuje mi. „No toto vyzerá ako človek. Ako to funguje?"

„V podstate android funguje na princípe umelej inteligencie. Má vlastné myšlienky, pocity, nálady. V podstate tvorí osobnosť a mala by to byť čo najpresnejšia kópia človeka. Keďže Ka3n bola osobnosť, tak som jej počas dlhých dní tu dole vytvorila i telo, na ktoré sa môže prepojiť a v podstate sa dostane do vnútra umelého tela. Tým sa síce odreže od sieti a celého tohto podzemného areálu, ale dostane vlastné telo. Potom sa samozrejme, môže vrátiť späť do počítača." Zhrniem to jednoducho. Pochybujem žeby Samira stála o hodinové vysvetlivky o tom, ako je to celé možné a na akom princípe to celé funguje.