Last chance ✔

XXVIII.- Streľba

„Aký je to pocit?" Spýtam sa McBirdovej. Po tvári mi aj napriek všetkému odhodlaniu stekajú slzy. „Aký je to pocit, keď viete, že nemáte kam ujsť a ste odsúdená na smrť?"

McBirdová ostáva ticho a s tvrdými očami ma sleduje.

„Prečo neodpovedáte?!" zvýšim hlas. „Aký je to pocit?"

McBirdová ostáva ticho a moja trpezlivosť niekde zmizne. Chcem ju zabiť a mučiť a ničiť. Zničiť. Stlačím spúšť a guľka sa vryje do nohy tej odpornej ženskej. „Aký. Je. To. Pocit. Hm?" prepálim ju nenávistným pohľadom.

„Valencia." Ozve sa hlas a ja sa myknem. Laen. Takže je v poriadku. „Nerob to." Hovorí takmer šeptom no jeho slová sú i tak presvedčujúce.

„Prečo?" zavrčím s pohľadom upretým na McBirdovú. „Nezaslúži si zľutovania."

„Máš pravdu. Ale nerob to. Nedovoľ hnevu, aby ťa ovládol." Snaží sa mi dohovoriť a využíva na to slová mojej matky.

„Tu nejde o hnev!" vyprsknem naštvane. Nikto, vôbec nikto, si nemôže robiť zo slov mojej matky vlastný príhovor! „Ide tu o spravodlivosť, Laen!"

„To čo robíš, nie je spravodlivosť ale pomsta." Oponuje mi a počujem ako podíde tesne ku mne.

„Nehraj sa na múdreho, prosím ťa. Nechaj ma. Toto je len moja a jej vec." Odvetím. Hlas sa mi mierne roztrasie ale nezlomí.

„Mýliš sa." Oponuje mi.

„Lebo ty to vieš tak dobre, všakže?!" vykríknem. Prečo ma nemôže pochopiť aspoň on? „Laen, nechaj ma." Poviem prosebne.

„Nemôžem to urobiť." Vyhlási a na moje veľké prekvapenie sa postaví pred hlaveň zbrane a zatarasí mi cestu k McBirdovej.

„Laen, uhni!" skríknem po ňom. Prosím, dodám v duchu. Ja ju musím zabiť.

„Nie." Povie prekvapivo pokojne.

„Prečo to robíš?" vyhŕknem zúfalo.

„Lebo mi na tebe záleží. Nechcem, aby si bola ako ona. Nechcem, aby si zabíjala len tak. Chcem ti dať poslednú šancu prehodnotiť vlastné závery a rozhodnúť sa správne. Ja viem, že ty toto nechceš, Valencia. Ty nie si ako ona." Vyhlási a ja zalapám po dychu. Do očí sa mi nahrnú slzy.

„Nepoznáš ma, Laen." Poviem a slzy sa mi skotúľajú po tvári. On ma nikdy nemôže celkom pochopiť. Nebudem mať pokoj pokým nebude mŕtva. Akoby som aj mohla?

Až neskoro zaregistrujem pohyb za Laenovým chrbtom. McBirdová z niekadiaľ vytiahne zbraň a namieri na Laena.

V tej chvíli nestihnem rozmýšľať. Vystrelím. Guľka sa zaryje do Laenovej topánky a on sa skláti na zem. No aspoň guľka, ktorá ho mala trafiť odzadu do srdca, ho neprevŕta. Namiesto toho sa zaborí do môjho pleca a ja vykríknem. Pištoľ si prehodím do ľavej ruky a vystrelím. Trafím ruku McBirdovej, hoci som mierila na jej hlavu, a ona s výkrikom zbraň pustí. Podídem k nej a odkopnem jej pištoľ. Hneď na to prebehnem k Laenovi

„Si v poriadku?" spýtam sa šeptom.

Pomaly prikývne no pridržiava si nohu. „Bolo už aj horšie. A čo ty?" spýta sa a pochybovačne sa zahľadí na moje plece.

„Bolo už aj horšie." Zopakujem po ňom a pridržím si postrelené miesto. Tá bolesť je nenormálna, ale na moje šťastie ma už postrelili, takže viem, čo to obnáša. „Prepáč za tú guľku."

„Vďaka tej guľke ešte žijem, Val." Pokrúti hlavou s pokriveným úsmevom. „Asi som ťa mal nechať odstreliť ju."

„Nie." Pokrútim pomaly hlavou. „Mal si pravdu. Nechcem byť ako ona." Zosuniem sa vedľa neho na studenú pohľadu a zadívam sa na McBirdovú, ktorej krv z jej nohy presakuje cez štíhle prsty a farbí ich na bordovo. Mlčí a naschvál sa nepozerá našim smerom. Očami hypnotizuje pištoľ na zemi, ktorá je od nej príliš ďaleko na to, aby naň dočiahla. „O nič sa nepokúšajte." Precedím pomedzi zuby, keď sa takmer nebadateľne pohne. „Zabila som už aj pre menšiu maličkosť."