Last chance ✔

XVI.- Blondíny

Nehorázne to bolí. Zobudila som sa pred nejakou polhodinou, možno aj neskôr na to, ako ležím v neznámej izbe, počujem hlas Ka3n a moja noha je v jednom ohni.

Laen sa mi pokúšal vysvetliť, že čo sa deje, ale bolo to nanič. Nevedela som sa sústrediť natoľko, aby som porozumela jeho chaotickej reči. Keď som namiesto slova koleno, započula, že mám rozbité poleno, povedala som mu nech ostane radšej ticho. Čo možno nebol práve najlepší nápad.

Keď rozprával, aspoň som sa sústredila na niečo iné, nie na bodavú bolesť v kolene. A nemala som čas pozerať sa na to. Kým teraz jasne vidím, ako Samira pomocou nejakej pinzety a Ka3niných inštrukcií, vyťahuje kúsky zakrvaveného skla. Z toho pohľadu ma napína, no predsa nedokážem od toho odtrhnúť zrak.

„To je posledná." Vyhlási Ka3n, keď Samira vytiahne malý kúsok skla a ja si v tej istej chvíli vydýchnem od úľavy. „Ani to tak nebolelo, že?" usmeje sa na mňa Ka3n, na čo ju prepálim ostrým pohľadom. Vlastne sa čudujem, že túto poznámku nevyhlásil Laen.

„Kde to vlastne som?" nadvihnem na ňu obočie.

„Toto je jedna z tajných miestností tohto bunka. Nevedela si o ňom, pretože to nebolo potrebné. Slúži to ako podzemná nemocnica." Odvetí Ka3n a rukou si prehrabne vlasy, ktoré jej splývajú na plecia.

„A kedy bude moja noha zas použiteľná?" spýtam sa jej.

„Onedlho." Vyhlási neurčito. „Neviem, koľko krvi si stratila,  ako hlboko sa dostala tá látka a od všetkého toho závisí dosť veľa."

Zakloním hlavu a povzdychnem si. „Vážne skvelé." Zafrflem si popod nos.

+++++

S Laenom sme si vrátili späť prívesky ešte v ten večer. Prekvapovalo ma, že toho veľa nenahovoril. Nechvastal sa s tým, že mi zachránil krk. Zas. Nútilo ma to zamýšľať sa nad všetkým, čo sa stalo a prečo sa raz správa tak, inokedy zas onak. Až príliš mi tým pripomína seba a tým faktom nie som práve nadšená. 

Viem, žeby som sa mu mala aspoň poďakovať a tak, ale nie som schopná začať konverzáciu a prihovoriť sa mu po tom všetkom. Ak by to spomenul on, aj ja by som sa poďakovala.

Ka3n sa ma neustále vypytovala na všetky podrobnosti, no ja som mlčala, čo je až príliš podozrivé. Som si toho vedomá aj ja, aj ona, dokonca aj Laen a Samira, no nehne to mnou.

Od toho dňa prešli už dve noci a moja bolesť v kolene zjavne ustúpila. Už sa viem pohybovať po bunkri aj bez toho, aby som sa musela o niečo opierať.

Hoci som telesne už značne vyliečená, duševne to až tak tvrdiť nemôžem. Jednak za to môže Laen a jeho správanie, o ktorom vážne neviem, čo si mám myslieť.

Z druhého uhla pohľadu je to ten rozhovor. Laen tvrdil, že zabil Harissona, veliteľa ochranky Vlády, ale to mi na pokoji nepridáva. Tá ženská sa nedá pomýliť. Je tá istá ako pred rokmi. Elen McBirdová, veliteľka Južanských kmeňov v revolúcii. A zároveň aj najväčší problém ľudskej populácie. Za tie roky som si o nej a o jej pôsobení niečo zistila, keďže moja zvedavosť sa nedala ukojiť, nech už bolo riziko akokoľvek veľké.

Má tridsaťdva rokov a je veliteľkou Spolku Južanských kmeňov aj oficiálne. Riadi im tam všetko, rozhoduje o všetkých vojnových operáciách a vo všetkom má úplný prehľad. To sú informácie, ktoré boli voľne dostupné.

A potom prišla na rad Ka3n s jej extravagantnými hackerskými zručnosťami a zistila mi o nej aj informácie trocha odlišného charaktru. Jej matka bola z tohto mesta a za otca mala veliteľa jedného z Južanských kmeňov, hoci netuším ako k takej afére mohlo dôjsť. Podľa všetkého, ju natoľko fascinoval odlišný štýl života dvoch krajín, že sa chcela pridať na istý čas aj k Južanom.