Last chance ✔

XIV.- Zranenie vyústi do halucinácie

Laen prudko zahne za roh a stiahne so sebou aj mňa. Počujem za nami buchot, ktorý svedčí o tom, že sa ten vymakaný holohlavec rozhodol chytiť nás. Z toho vedomia mi nie je o nič ľahšie na duši.

Znova zahneme ale ja zakopnem o plechovku a s veľkým žuchnutím padnem na zem. Laen sa zastaví, ale ja mu kývnem nech beží ďalej. Pádom sa mi podarilo oškrieť si ruky ale aj nohy. Hlavne pravé koleno, ktoré silno krváca.

Posadím sa na studenú zem a pohľad mi padne na koleno sfarbené do karmínova. Pokožka ovísa a krv sa nemieni zastaviť. Zasyčím.

Laen o to tiež zavadí očami a mierne zbledne. „Poď." Šepne ale ja pokrútim hlavou.

„Takto sa nedostanem nikde." Odvetím potichu.

„Ale ja ťa tu nenechám." Zamrmle si Laen a skloní sa ku mne.

Nechcem mu to dovoliť, no niečo ma prinúti nechať ho, aby sa ma chytil a vydvihol zo zeme. Spomedzi zubov mi unikne syknutie keď sa moja váha prenesie na pravú nohu. Asi to nebude len obyčajné oškretie.

Laen ma oprie o studenú stenu. „Teraz mi povedz" šepká naliehavo. „kde je najbližší vchod do tvojho bunkra."

Pokúšam sa zorientovať v mojom ubolenom tele. Nechápem, čo sa deje. Neraz som bola zranená, občas dokonca postrelená, no žeby ma niečo vyradilo natoľko, aby som sa nevedela zorientovať ani v podzemnom bludisku, sa mi ešte nestalo.

„Tri ulice doprava. Tam... je tam kontajner. Zelený." Snažím sa rozpamätať.

„A čo potom?" Laen stlmí hlas keď začuje buchot topánok bližšie.

„Kód. Tristodvadsaťpäť, pomlčka, veľké b, malé a." odvetím a zrak sa mi rozmaže.

„Ďalej?" nalieha Laen a mne v tej chvíli ani nedôjde, žeby som mu to nemala prezrádzať.

„Pôjdeš dole... pred tie isté kovové dvere."

„Nemám kľúč." Zamrmle a ja si inštinktívne siahnem na krk.

„Ehm, Val... ja viem, že nebudeš nadšená, no potrebujem ho." Vytisne zo seba.

Netuším prečo, ani ako, no prikývnem a siahnem si na krk. Prevlečiem si to cez hlavu a podám to Laenovi, ktorý sa na mňa prekvapene pozrie. „Prídem." Hlesne a ja sa zamračím.

Nerozumiem tomu, čo sa vôkol deje a všetko sa mi rozmazáva čím dlhšie, tým viac. Pocítim ako mi niečo vtisne do rúk, ale vtedy mi už pred očami tancujú čierne škvrny a ja sa zosypem na zem. Teda, zosypala by som sa, keby ma Laen nezachytil.

Cítim na sebe jeho intenzívny pohľad a ruky, ktoré ma v pevnom uchopení držia za ramená. Nevnímam poriadne nič. Hlava sa mi motá a mám pocit, akoby som sa každú chvíľu mala zrútiť mŕtva.

„Len, prosím ťa, vydrž." Zamrmle Laen polohlasne. Cítim ako sa jeho dotyk uvoľní a ja ostanem len opretá o stenu. Začujem trhanie látky a vzápätí silné zovretia nad mojim kolenom, keď Laen zviaže uzol z rukáva trička na mojom stehne aby zastavil silné krvácanie.

Následne si ma prehodí cez rameno a mne unikne z pomedzi pier zaskučanie. Laen vydýchne pod mojou váhou a tackavo sa rozchodí. Neviem, kam ide ani čo presne robí. Vidím len načierno a jemné hojdanie jeho krokov ma pomaly ale isto odvádza do ríše snov.

Laen ma zrazu zloží na zem a chrbtom ma oprie o stenu. „Ostaň tu. Nenájde ťa." Zamrmle potichučky.  Odpoviem mu mrmlaním. Moje ústa nedokážu sformulovať celé slovo. A vtedy počujem už len vzdiaľujúce sa kroky.