Last chance ✔

IX.- Dvojčatá

„Aby sme si to vyjasnili," Ka3n behá z jednej obrazovky na druhú. Pokým som sa ja doťahovala s Laenom, ona nadhodila prísny výraz a oblečenie vrchnej riaditeľky, ktorá sa síce vyspí s každým, ale na pracovníkov je horšia ako Hitler. Bradu má vysoko vystrčenú a bledé vlasy má v príliš dokonalom drdole. Prsty má prepletená za chrbtom a očkom nás sleduje ako sup zdochlinu. „Toto nie je nijaká hra. Všetko, čo sa tu stane, tu aj ostane. Tým pádom aj vy." Prebodne pohľadom Samiru a Laena. Hlavne Laena.

Laen sa prihlási ako v škole a Ka3n mu venuje podráždený pohľad. „Čo je?" zavrčí.

„Takže nás odtiaľto nikdy nepustíte?" Tá otázka smeruje nie len na Ka3n ale aj na mňa.

Slova sa ujmem skôr ako Ka3n stihne vyšteknúť, že nikdy v tomto, ani v inom, živote. „Jasné, že pustíme. Ale najskôr potrebujem vedieť, či vám naozaj môžem veriť."

Ka3n ma prepáli pohľadom, ale Laen sa len zamračí. „To, že sme ti pomohli získať naspäť tvoju... ehm... nestačí?"

Pri slove „ehm" Ka3n skoro vypadnú imaginárne oči a ja sa tlmene zasmejem. „Neviem či ti môžem veriť, Laen. Si dosť nevyspytateľný. A to sa iba potvrdilo tým, čo sa stalo vo Vládnom centre." Odvetím a Laen odvráti pohľad.

„Čo sa stalo?" obráti sa ku mne Ka3n a Laen vydesene a trocha prosebne na mňa pozrie. Očami ma prosí, aby som pred mierne rozčúlenou počítačovou ženou nespomínala jeho, akože zradu.

„Nič." Zamrmlem a okamžite zmením tému. „Ide o to, že chvíľu tu dole pobudnete."

„A čo jedlo? Oblečenie? Vitamín D?" nadvihne obočie Samira.

„Jedlo donesiem, oblečenie tiež a vitamín D nie je len v slnečných lúčoch. Napríklad taká ryba ho obsahuje dosť veľa." Odvrknem.

„Toto nie sú najlepšie argumenty." Zamrmle si popod nos Samira, ale ďalej neprotestuje.

„Budete sa správať slušne," ujme sa slova Ka3n. „Nebudete mi protirečiť, budete ma poslúchať a všetko bude v najlepšom poriadku." Zavelí a tým dvom neostáva nič iné ako strohé prikývnutie.

„Zaujímalo by ma," začne rozhovor Laen. „Ako dlho už žiješ ako taký krtko." Jeho slová smerujú na mňa, tak ho prepálim podráždeným pohľadom.

Je už dobrých desať hodín večer a Laen sa už dosť dlho snaží rozprúdiť nejakú poriadnu konverzáciu. Samira sa zdá byť zahĺbená do vlastných myšlienok, tak na ňu radšej ani nepozrie. Ja nad ním len stále prevrátim oči alebo ho prešpikujem pohľadom zabijaka.

„Prestal by si?" ozve sa zrazu aj Samira. „Tvoje otázky sú stále absurdnejšie a nenormálnejšie. Nemohli by sme si radšej vyjasniť, prečo tu mám byť zavretá?" Na konci svojho monológu obráti pohľad na mňa.

Povzdychnem si. „Vláda si na mňa už dosť dlho brúsi zuby a teraz sú bližšie ako kedykoľvek predtým. Nemôžem riskovať, že im niekto niečo povie. Či už o tomto mieste alebo o mne."

„Prečo nám neveríš?" spýta sa mierne urazene. „Pomohli sme ti."

„To áno. Neviem či si to uvedomuješ, no Vláda urobí všetko len preto, aby dosiahla vlastné ciele. Ak vás dvoch uvidia, budú vedieť, že ste mi pomohli a urobia všetko preto, aby ste im prezradili všetko, čo o mne viete. Nezabijú vás, to nie, ale budú vás mučiť prostredníctvom toho druhého a aj seba." Pokúšam sa to vysvetliť, no mám pocit, že som to neobsiahla primerane.

„Má pravdu," pritaká Laen a ja nadvihnem užasnuto obočie. „Veď ich poznáš a vidíš, že boli ochotní aj teba pustiť. Stačilo len chytiť jedno dievča. To ma ale privádza k otázke, že čo je na nej také výnimočné."