Last chance ✔

XXIII.- Plán a pasca

Fakt, že sa zobudím v tichosti a nič sa okolo mňa nekazí, mi vykúzli úsmev na tvári. Pomaly si odlepím viečka a chystám sa doširoka roztiahnuť ruky, keď si uvedomím, že takého pohybu momentálne nie som schopná.

Moje oči spočinú na pevných predlaktiach Laena, ktorý ma ešte stále drží v pevnom objatí, hoci už sám spí. Usmejem sa popod nos a poddám sa jeho dotyku.

Neviem, netuším, kde sa to vo mne vzalo, no zrazu mám pocit, že ak ma pustí, zosypem sa na zem a odnesie ma i ten najjemnejší vánok. Nerozumiem tomu, no rozhodnem sa tomu pocitu nepoddať, lebo by to malo katastrofálne následky.

No či už chcem, alebo nie, v mysli sa mi vybavia jeho teplé pery. Náhlivo potrasiem hlavou na vyhnanie nezmyselných myšlienok. Nesmiem sa takto zamýšľať, minimálne teraz určite nie. Mám oveľa dôležitejšiu úlohu ako je snívanie s otvorenými očami.

Svoj pohľad prenesiem na obrazovku, kde sa premieta obraz pavúčich kamier. Ten chlapík už zmizol, ale svetlá nechal zažaté, tak krásne vidno všetku tú hrôzu, z ktorej mi behá mráz po chrbte.

Nemám ani šajnu, čo týmto celým chce McBirdová dosiahnuť, no pravdu povediac, to nie to, čo ma skutočne zaujíma. Oveľa zaujímavejším a istým spôsobom aj strašidelnejším, mi príde fakt, že sa niekto odhodlá na niečo podobné. Celá tá situácia je chorá, prinajmenšom.

Vláda má navrch. Je to tak a ani ja to nedokážem zmeniť. Viem to ja, vedia to oni, vie to Laen, vie to každý. Pravda je taká, žeby som potrebovala prinajmenšom zázrak, aby som im vedela zabrániť v pokračovaní tohto ošiaľu.

A potom je tu tá maličkosť, že majú v rukách zbrane všetkých technológií a to ani nehovorím o tých veciach, o ktorých neviem. Už len tie samotné zábery z pavúčich očí ma presvedčili o tom, že Vláda toho skrýva ešte oveľa viac, ako som si myslela.

Na druhej strane, oni nie sú jediní, ktorí majú v rukáve karty a ak by som chcela, vedela by som ich situáciu sťažiť. A ja to chcem. Budem im robiť naprieky až kým si neuvedomia, že sa nevzdám. Až do chvíle, kým nepovolia a nebude to dav naštvaných ľudí, kto ich zničí. 

Naraz moje telo obalí aj niečo iné, nie len strach o všetky tie životy, nie len smútok a vina za to, že som tomu mohla zabrániť... nie, to je niečo iné. Ten pocit sa šíri pomaly, no zaleje celé moje telo o to intenzívnejšie a istejšie. Už to nie je len malý nenápadný plamienok na dne môjho srdca. Je to číra nenávisť šíriaca sa po celom tele. Rozlieva sa mojimi končatinami, stúpne mi to do hlavy a ovládne úplne všetko. Je to nenávisť voči ľuďom, ktorí sú schopní takmer všetkého. Nemajú zábrany a nepoznajú zľutovanie. Sú to monštrá a jediné čo v nich vidím a čo k nim cítim, je nenávisť. Túžba po pomste. Chcem pomstiť každého jedného, kto im padol za obeť. Vrátane mojich rodičov.

Chcem vidieť, ako McBirdová umrie. Pomaly a bolestne, tak ako jej zajatci. Chcem aby trpela, aby zmizla z tohto sveta s bolesťami, ale raz a navždy. Svet nepotrebuje takých ľudí, ako ona. Musíme sa jej zbaviť v záujme vlastného prežitia. Na tom nie je nič zlé. Zlé je len to, ako veľmi ma ovládne vlastná nenávisť a mám chuť ju roztrhať medzi zubami. To je na tom celom najhoršie. Fakt, že sa zo mňa stáva rovnaká bezcitná mrcha. Akurát, mňa vedie niečo iné. Pomsta.

+++++

Netrvá tak dlho a Laen tiež otvorí oči. Usmeje sa na mňa, ale ja mu to oplatím len letmo a falošne. Nemám chuť na úsmevy ani milé tváre. Všetky mi pripadajú tak cudzie a nepravé. Aspoň z môjho pohľadu. Ten Laenov úsmev je skutočný.

„Vyspala si sa?" spýta sa a úsmev mu z pier nezmizne.

„Prekvapivo, áno." Prikývnem úprimne. „Ty?" vrátim mu otázku a on tiež pritaká.