Last chance ✔

XXVI.- Šialenstvo

Stratím pojem o realite. Všetko padne do bezútešného kúta skadiaľ niet úniku. Srdce sa mi rozpadne na maličké kúsky a celý svet stratí zmysel. Chcem sa vypariť, zmiznúť, opustiť tento svet rovnako ako moja matka. Zabudnem na všetko, čo som chcela urobiť, na všetko, čo som mala v pláne.

Neplačem. Nedokážem to. Len slzy sa kotúľajú po mojich lícach ale nie je v nich nič. Nie je v nich žiaľ ani smútok. Totižto už nič také necítim. Necítim nič len prázdnotu a chlad. Ale aj to vnímam len nejasne. Matne sa mi niečo snaží dostať do podvedomia, ale ja to tam nevpustím, nechcem to tam vpustiť.

McBirdová luskne prstami a do labáku sa vovalí pätica mužov. Surovo ma chytia a vytiahnu do stoja ale neodporujem im. Nevládzem odporovať. Vytiahnu ma von na chodbu a nesú niekde. Nakoniec sa ocitnem v tmavej väzenskej cele. Hodia ma do kúta a ja padnem na kolená. Slzy mi zastierajú zrak a ja mám chuť padnúť mŕtva.

Dvere sa s hlasným buchnutím zavrú a ja sa schúlim do klbka. Nehlučne vzlykám do vlastných nôh. Celé telo sa mi trasie a mám pocit, akoby som padala do bezodnej priepasti. Všetko okolo mňa sa rozpadáva a ja viem, že za to si môžem sama.

Ak by som vtedy to video zverejnila, matke by sa to nikdy nestalo. Netrpela by toľko, nezomrela by v prašivej diere a neboli by jej posledné slová adresované náramku.

Je mi zle z vlastnej existencie ako už toľkokrát predtým. Zvyšky môjho srdca sa voľne pohybujú v mojom tele a tie maličké úlomky sa zarezávajú všade. Útočia na všetko a ja strácam vládu nad vlastným telom.

Chcem vrieskať, chcem nariekať tak hlučne, aby z toho McBirdová ohluchla, chcem sa zrútiť na zem a nikdy nevstať. Chcem toho toľko, no nič nespravím, pretože nevládzem. Nedokážem sa ani nadýchnuť, dusím sa vo vlastných slzách a utápam v zármutku vlastného bytia. Nebyť mňa, mohlo to skončiť ináč. Nebyť mňa, bolo by o toľko problémov menej. Moji rodičia by ešte žili. Matka by toľko netrpela, Ka3n by si naďalej spokojne nažívala a Laen so Samirou by si mohli pokojne kráčať po uliciach. Nehrozila by im smrť.

Začnem si hrýzť vlastné ruky ako úplný šialenec. Racionálne zmýšľanie sa kamsi vytratí a ostane len šialenstvo. Čisté a nefalšované, presne také, aké ničí ľudstvo. Ovládne ma, až si prehryznem pokožku a ústa mi zaplaví kovová pachuť, z ktorej mi príde na zvracanie.

Neexistuje východisko z tejto situácie, neexistuje riešenie na moje problémy, neexistuje liečenie. Padla som a už sa viac neviem postaviť. Skončím tu, zožratá sama sebou.

V ústach sa mi mieša krv so slzami a ja to neviem zastaviť. Chýba mi tak máličko k sebadeštrukcii, že to bolí. Bolí to mojej duši, čo ma núti plakať ešte väčšmi. Nechápem samu seba, som proste pomätená.

Hlavu si udieram do tvrdej podlahy a rozhryzenou rukou si pretriem čelo, až to ostane celé krvavé. Bolí to, ale nie je to nič v porovnaní s psychickou záťažou, ktorá vedie moje telo k takým bláznovstvám.

Neverila som, že je niečo takéto možné, aby sa človek zosypal zvnútra a jeho telo sa rozkladalo od srdca až smerom von. Ale teraz vidím a cítim, že sa to dá. Je to viac než jednoduché a ja nie som, nikdy som nebola, dosť silná na to, aby som tomu pudu vzdorovala. Nedokážem to, nechcem to.

Pred očami mi tancujú čierne bodky a malé svetielka ako svätojánske mušky. Najradšej by som sa ich zbavila no to sa nedá. Sú tu, aby ma dráždili ešte viac, ak je to vôbec možné. Privádzajú ma k oveľa nenormálnejším činnom a začnem si hrýzť nechty, až kým sa ich nadobro nezbavím. Pripadám si tak hlúpa, že to robím, ale nechcem s tým prestať, potrebujem so všetkým týmto zlom skoncovať. A to sa dá len tak, ak opustím tento svet a všetko zlo, ktoré sa tu nahromadilo.